Podľa detskej terapeutky a špeciálnej pedagogičky Viery Hojnošovej majú deti právo poznať svoj pôvod. Týka sa to aj rómskych detí adoptovaných nerómskymi rodinami. „Som za otvorenosť a priamosť,“ hovorí. Na Cirkevnej základnej škole Narnia sa usiluje o to, aby sa všetky deti v triede cítili prijaté.
V čom spočíva práca špeciálneho tímu, ktorého ste súčasťou?
Náš tím tvoria dve psychologičky, tri špeciálne pedagogičky a niekoľko asistentiek, ktoré pomáhajú deťom priamo na vyučovaní. Veľkú pozornosť venujeme vzťahom v triede. Sme škola, ktorej záleží na tom, aby sa do nej deti vracali každý deň s radosťou, aby tam mali svoje miesto, svojich kamarátov. Organizujeme preto rôzne aktivity na podporu pozitívnej sociálnej klímy.
Dvakrát ročne robíme v každej triede sociometriu. Mapujeme, aká je v nich konštelácia vzťahov, pomáhame deťom riešiť konflikty, robíme preventívne programy proti šikane. Uvedomujeme si, že akademické výsledky do značnej miery ovplyvňuje to, ako sa deti cítia, čo prežívajú. Z rodín si tiež prinášajú rôzne témy, ktoré majú vplyv na učenie. Snažíme sa k nim mať osobný prístup.
Súčasťou našej školskej komunity sú aj deti s rôznymi špecifickým potrebami, od porúch učenia, cez hyperaktivitu, až po poruchy autistického spektra. Snažíme sa ich podporiť a sprevádzať tak, aby zvládli výučbu a cítili sa dobre. Okrem toho pracujeme aj s učiteľmi a rodičmi. Chystáme pre nich rôzne prednášky a komunitné akcie.
Narnia patrí medzi školy, ktorú si navzájom odporúčajú aj adoptívni rodičia rómskych detí. Ako na to škola reflektuje?
Takéto deti sme vždy v škole mali. Pamätám si obdobie, keď k nám chodilo naraz aj pätnásť adoptovaných rómskych detí. Dlhé roky spolupracujeme s občianskym združením Návrat, ktoré nás podporuje odborne i ľudsky. V minulosti sme spolu pripravili napríklad sériu vzdelávacích stretnutí pre učiteľov. Hovorili sme o tom, ako pracovať s dieťaťom, ktoré zažilo v útlom detstve traumu.
Niekedy totiž môže takéto dieťa reagovať neadekvátnym spôsobom, neprimeraným veku alebo situácii. Stáva sa, že mu iné deti nerozumejú, sú jeho prejavmi zaskočené. Ak učiteľ pozná históriu adoptovaného dieťaťa, lepšie porozumie jeho správaniu. Dokáže potom s nečakanými situáciami pracovať a využiť ich na to, aby sa všetky deti v triede niečo naučili.
Ako vytvárate prostredie, v ktorom sa deti cítia bezpečne?
Snažíme sa o to, aby sa u nás všetky deti cítili prijaté, nezameriavame sa špeciálne na rómske alebo adoptované deti. Ak dopredu vieme o tom, že k nám takéto dieťa prichádza, zvažujeme výber triednej učiteľky, konšteláciu triedy, angažujeme špeciálny tím. Pripravujeme sa na situácie, ktoré môžu v triede nastať. Snažíme sa byť podporou aj pre ostatné deti a, samozrejme, aj pre učiteľku. Najmä pre prvákov je to kľúčová osoba, nástup do školy je silným zážitkom.
Mali by rodičia pri zápise informovať školu, že ich dieťa je adoptované a/alebo rómske?
Rozhodne áno, pretože potom lepšie rozumieme dieťaťu a jeho správaniu a môžeme mu uľahčiť adaptáciu. Niekedy sa stáva, že to rodičia prezradia učiteľke, ale nechcú, aby o tom povedala iným ľuďom, napríklad rodičom spolužiakov. Zrejme nemajú dobré skúsenosti a obávajú sa, ako by reagovali. Samozrejme, akceptujeme ich postoj. Vždy ich však upozorníme, že zvyčajne sa to v krátkom čase prevalí a vždy je lepšie tomu predísť.
Kedy odporúčate otvoriť túto tému v triede?
To je veľmi individuálne. Záleží to od konkrétneho dieťaťa, rodiny aj okolností. Do úvahy by sme mali vziať napríklad to, ako sa dieťa adaptuje v triede alebo ako sa mu darí socializovať. Pre spolužiakov a ich rodičov to môže byť nová téma, treba s ňou pracovať citlivo a s rešpektom ku všetkým zúčastneným. Náš tím chodí do tried, komunikuje s učiteľmi, s rodičmi, snažíme sa spoločne vyhodnotiť, kedy je ten správny čas.
Ako zistíte, že už nastal?
Keď som pred niekoľkými rokmi bola triednou učiteľkou prváčikom, mali sme v triede adoptovaného rómskeho chlapca. Neošetrovali sme to vopred, zdalo sa nám zbytočné predbiehať prirodzené procesy medzi deťmi. Po čase som zachytila, ako chlapec rozpráva deťom, že má dve mamy. Deti mu nerozumeli, neverili mu. A to bol impulz, aby sme niečo podnikli.
Čo ste urobili?
V prvej triede máme projekt nazvaný Hviezda týždňa. Každé dieťa sa stane na týždeň hviezdou, predstaví svoju rodinu, porozpráva niečo o sebe. Môže priniesť aj fotografie alebo videá, hviezdni rodičia s deťmi tvoria, hrajú sa spolu, pripravia si s nimi napríklad spoločné raňajky. S chlapcovými rodičmi som sa dohodla, že deťom porozprávajú jeho životný príbeh.
Sedeli sme v kruhu na koberci a jeho mama nám opísala, ako túžili po ďalšom dieťatku, ale nemohli ho mať. Preto sa rozhodli, že si jedno vezmú z detského domova. Postupne prešla okolo detí v kruhu a zahrala, ako ho hľadali. Keď prišla k synovi, ktorému žiarili očká od radosti, povedala: Teba si vyberieme! Pre deti to bol silný zážitok. Odvtedy bolo jasné, ako niekto môže mať dve mamy – jednej sa narodil z bruška, druhej zo srdiečka.
Čo by si mali rodičia všímať pri výbere školy?
Škola je v prvom rade vzdelávacia inštitúcia, preto je dôležité poznať jej akademický program. Treba sa však zaujímať aj o to, či sa venuje aj iným oblastiam rozvoja, ako podporuje osobnostný a sociálny rozvoj, či rieši vzťahy medzi deťmi a šikanu. Či je otvorená prijať aj dieťa s rôznymi špecifikami a pomôcť nielen jemu, ale aj jeho triede zvládnuť rôzne výzvy.
Učíte na druhom stupni. Ako s deťmi hovoríte o téme rodiny?
Na občianskej náuke v piatom ročníku máme tému rodiny aj v osnovách. S piatakmi debatujeme o tom, čo je rodina za spoločenstvo, prečo je každý člen dôležitý a ako sa v nej cítia. Hráme sa rôzne hry, požiadam ich napríklad, aby si predstavili, že ležia v posteli a majú otvorené dvere. Počujú rodičov, ako sa o nich rozprávajú. Čo o nich hovoria? Diskutujeme tiež o tom, čo by si chceli zo svojej rodiny odniesť a čo radšej nie. Nehovorím im teda, ako má rodina vyzerať, pracujem s témami, ktoré deti samy prinesú.
V ôsmej triede máme zase projekt s pracovným názvom Muži a ženy, kde sa rozprávame o partnerstve a rodičovstve. Pozývame si zaujímavé páry v rôznom veku a debatujeme s nimi o tom, ako sa láska mení v čase, čo im vzťah dáva, ako riešia problémy. Už dvakrát boli hosťami aj rodičia s adoptovaným rómskym dieťaťom.
Ako hovoríte o predsudkoch, ktoré majú niektorí ľudia voči Rómom?
Úcta k odlišnostiam je jedna z hodnôt, ktoré u detí rozvíjame. Z času na čas sa však aj na našej škole vyskytnú situácie, na ktoré musíme reagovať. Keď sme pred niekoľkými rokmi mali na škole viacero rómskych detí, stalo sa, že na ne niekto cez prestávku zakričal: „Cigáni, choďte do osady!“ Siedmak, ktorý to urobil, bol neskôr sám v šoku z toho, čo povedal. Došlo mu, čo tie slová znamenajú a aké boli zraňujúce. Veľmi sa hanbil, a rovnako jeho rodičia. Keď sme túto situáciu rozoberali s deťmi, uvedomili sme si, ako hlboko sú v niektorých z nich zakorenené predsudky, a rozhodli sme sa tejto téme venovať viac.
Čo ste urobili?
Spolu so Janette Motlovou, autorkou knihy Cigánka, sme pripravili projekt pre druhý stupeň. Najskôr sme ju predstavili prostredníctvom hry. Janette sa ukryla za paraván a naši tínedžeri mali hádať, o koho ide. Pomocou otázok sa dozvedeli, že hovorí tromi jazykmi, vyštudovala vysokú školu a navštívila rôzne krajiny. Keď sa napokon ukázala, nikto netipoval, že by mohla byť Rómka. O Rómoch mali iné predstavy a veru neboli na ne hrdí.
Potom im Janette čítala zo svojej knižky. O tom, ako si drhla pokožku, aby bola svetlejšia, ako si nemohla nájsť zamestnanie napriek dosiahnutému vzdelaniu. Boli to dojímavé stretnutia. Veľa sme o tom s deťmi diskutovali, svoje zážitky opísali aj v esejach. Niekedy to boli doslova prerody v myslení. Neznášam sa za to, že som takto premýšľal o Rómoch, písali niektorí.
Prečo by mali adoptívni rodičia hovoriť s deťmi o ich pôvode?
Dieťa má právo to vedieť. Niekedy samo cíti, že rodičia pred ním niečo taja. Chce vedieť pravdu, aj keď je bolestivá. Raz ma ako terapeutku oslovila mama dvoch synov, obaja už boli školáci a nevedeli o tom, že sú adoptovaní. Prišla celá vystrašená, pretože sa to prevalilo v škole medzi rodičmi. Bála sa, že sa pravdu dozvedia od spolužiakov. Nebolo to voči nim fér. Čím sú deti staršie, tým ťažšie to prijímajú. Cítia sa zradené, oklamané, strácajú dôveru k rodičom.
Prečo treba s dieťaťom hovoriť o jeho identite čo najskôr?
Nie je jednoduché hovoriť s deťmi o týchto citlivých záležitostiach. Rodičia často nevedia, ako a kedy dieťaťu povedať, odkiaľ pochádza. Je dobré sa na tento moment pripraviť, poradiť sa s odborníkmi. Puberta je kritické vývinové obdobie. Ak sa vtedy dieťa dozvie, že je adoptované, úplne to ním otrasie. Identita, ktorú si dovtedy budovalo, sa zrúti ako domček z karát.
Ako môže rodičom a deťom pomôcť škola?
Pre akékoľvek dieťa je škola významným prostredím. Tu sa stretáva s tým, že každý človek je iný, učí sa tolerancii. Navyše, ak dieťa zažíva v škole úspech, ak sa mu darí v učení a vo vzťahoch, je veľký predpoklad, že sa mu bude dariť aj v ďalšom štúdiu, neskôr v práci a vo vzťahoch v dospelosti. Preto je dôležité, aby sa deti cítili v škole bezpečne. Ak deti dôverujú spolužiakom, učiteľom, dôverujú svetu. Špeciálne sa to týka detí, ktoré mali komplikovaný štart do života.
Viera Hojnošová je psychoterapeutka, arteterapeutka a špeciálna pedagogička. Venuje sa individuálnej aj skupinovej terapii hrou a filiálnej terapii pre rodičov, vzdeláva a koučuje pedagogický personál. Ako špeciálna pedagogička pôsobí na druhom stupni Cirkevnej základnej školy Narnia a ako mentorka na Bilingválnom gymnáziu C. S. Lewisa v Bratislave.