Janka sa od koníčkov “ušitých” pre Rómov preskákala cez divadlo, písanie básni až k projektom, ktoré pomáhajú Rómom. Teraz študuje na strednej škole v Severnej Karolíne. Viac nám však už povie ona sama.
Volám sa Janka Plešková, mám 18 rokov a som študentka. Mojou vášňou boli odjakživa jazyky a práve preto som sa rozhodla, že budem naďalej v mojej vášni pokračovať aj na strednej škole.
Študujem na španielskom bilingválnom gymnáziu Mikuláša Kováča. Môj zoznam aktivít, po škole alebo mimo školu,je pomerne dlhý a všestranný. Už ako malej mi tlačili do rúk husle. Vraj som bola talentovaná. Avšak mňa husle nikdy nebavili, bol to skôr sen mojich rodičov. Moja rodina je silne hudobne založená. Každý člen mojej rodiny hrá na nejakom hudobnom nástroji. Tak ako to majorita očakáva. Ja som odjakživa chcela robiť iné veci. Avšak kvôli husliam a hudobnej škole som nemala veľa možností zapájať sa aj do inej mimoškolskej aktivity.
Môj každodenný život a rutina, do mojich zhruba štrnástich rokov spočívali v tom, že som sa ráno zobudila a išla som do školy. Presne tak ako každé iné dieťa. Na hudobnej výchove som vynikala, pretože nikto z mojich spolužiakov nenavštevoval zušku. Hneď po škole som sa náhlila do hudobnej školy a po hodine rovno do orchestra. Mala som všetko naplánované a môj rozvrh sa nijako nemenil. Možno aj preto som sa huslí nakoniec vzdala.
Chvíľu som hrávala volejbal, bavilo ma to, ale aj to upadlo do každodennej rutiny a tak som presedlala na niečo úplne nové. Na niečo, o čom som predtým nikdy nepremýšľala – začala som písať. Zo začiatku to boli jednoduché veršíky. Väčšinou som ich odovzdávala na hodinách literatúry alebo občianskej výchovy. Vtedy som ani len netušila ako ma to chytí a že ma to bude sprevádzať každý deň v mojom živote. V patnástich rokoch som sa stala spoluautorkou mojej prvej knihy. Zbierky, kde rómski spisovatelia a spisovateľky prispievali svojou tvorbou. Bola to pre mňa česť. Zdieľať stránky knihy s mojimi vzormi. Odvtedy píšem stále. V mojej tvorbe sa môže nájsť každý. Zbožňujem písať a tvoriť keď som smutná alebo nahnevaná, v tom čase mám najviac emócií a väčšinou z takýchto období pochádzajú moje najobľúbenejšie básne. Mám veľa básní o rasizme, pretože to je to, s čím sa neustále stretávam a budem sa s tým stretávať dovtedy, kým ľudia nezačnú chápať, že sme si všetci rovní a na farbe pokožky nezáleží.
V tom istom období som sa stala súčasťou Divých makov, ktoré mi pomáhajú napredovať v mojich snoch, učeniu a vďaka, ktorým mám teraz v živote ľudí, ktorým verím. V Divých makoch som našla moju ďalšiu vášeň a lásku-divadlo. Celý týždeň, ktorý som strávila na Letnej akadémií som prežila v kruhu divadelníkov, ktorý ma toho naučili až tak veľa, že som sa toho roku v septembri rozhodla hrať a hosťovať pre Bábkové divadlo na Rázcestí v Banskej Bystrici. Som introvert a zo začiatku bolo pre mňa ťažké postaviť sa pred ľudí a kričať,plakať, smiať sa či hrať nechápavú. Zároveň som však milovala byť niekým iným. . Bolo to zvláštne prepojenie a zaujímavá skúsenosť. Dúfam, že budem mať ešte viac možností zahrať si pred ľuďmi. Vďaka divadlu som bola viac odhodlanejšia prehovoriť kým som, čím som si prešla a koniec koncov čo ma vyformovalo na takú osobu, akou som v súčasnosti.
Od mojich pätnástich rokov sa môj svet zmenil o 180 stupňov. Začala som si zarábať niečím, čo ma napĺňalo. Začala som študovať to, čo som zbožňovala a zistila som, že pomoc ľuďom, práca s mládežou a komunikácia je niečo, čo mi dodáva energiu a posúva ma to ďalej. Bola som súčasťou niekoľkých úžasných projektov a školení. Väčšinou som bola vždy tá najmladšia, no ani to ma nezastavilo v plnení si mojich snov. Brala som to ako niečo, čo mi osud ponúkol. Pretože to, čo viem dnes, som sa naučila práve od mojich starších kolegov či priateľov. Na tejto ceste za snom som stratila veľa kamarátov, niektorí mi neverili, iní nechápali, že už nemám tak veľa času, ako som mávala alebo sa im nepáčilo, že som “dospela” prirýchlo. Bohužiaľ, ľudia prichádzajú a odchádzajú neustále. Podstatné však je, že som si od nich niečo zobrala a poučila som sa.
Mám rada, keď sa v mojom živote stále niečo deje. Nedokážem sedieť na jednom mieste a tak som sa rozhodla, že chcem vyskúšať znova niečo nové. Prišla mi ponuka byť súčasťou jednej blogovacej stránky o Rómoch. Neváhala som ani sekundu a svoju šancu som využila.
Mohla by som menovať ďalších milión aktivít spojených s Rómami, no záleží vôbec na tom? Ak mám možnosť, tak pomôžem. Ak niekto niečo nechápe, tak vysvetlím. Rómovia ale aj nerómovia sa ma pýtajú, ako zvládam rasizmus. Aké je to byť Rómka? A ja im vždy iba odpoviem mojim príbehom. Či sa z neho poučia, to už zaručiť neviem. Jediné čo viem zaručiť je, že to čím som si prešla ja, si prechádza každý Róm. Niektorí majú slabšie povahy, iní to zvládajú veľmi dobre. Keď som bola malá, neskutočne mi ubližovalo, keď ma niekto nazval cigánkou, no naučila som sa tomu postaviť. Naučila som sa, ako byť hrdá a veriť si. Najdôležitejšie, čo Rómovia musia mať, je nádej. Nádej nás posúva vpred a pomáha nám veriť v to, že svet sa raz spamätá a bude lepším domovom pre nás Rómov.
Toto som ja. Rómka Janka. Kto si ty?