„Ako dieťa som nerozumela tomu, v čom som odlišná,“ hovorí Nikola Mitrášová, mladá rómska líderka. Dnes svoje skúsenosti s predsudkami aj vlastným strachom využíva pri práci s deťmi. Študuje špeciálnu pedagogiku a pôsobí ako asistentka učiteľky v integrovanej materskej škole. Ako dobrovoľná poradkyňa navyše pomáha náhradným rodinám, ktoré si osvojili rómske dieťa.
Mojím materinským jazykom je rómčina. Po rómsky premýšľam, modlím sa, komunikujem s blízkymi. Som vďačná, že ma rodičia naučili nášmu jazyku, pretože poznám veľa mladých ľudí, ktorí ho neovládajú. Slovenčinu som sa naučila až v škôlke. Išlo mi to ľahko, keďže som s ňou bola obklopená každý deň. Dodnes ju však vnímam ako cudzí jazyk.
Keď som bola malá, doma sme nehovorili o rozdieloch medzi nami a majoritou. Mamka pracovala v škôlke, kde som chodila, a rozdielne zaobchádzanie som príliš nepociťovala. Už vtedy som si však všimla, že niektoré deti sa s mojimi rómskymi kamarátmi nechceli držať za ruku alebo hrať spoločnú hru. Začala som tušiť, že sme asi iní, ale nikdy som sa na to rodičov neopýtala.
Na predsudky som si zvykla
Vyrastala som v dedine Bystré neďaleko Prešova. Aj keď máme podobnú životnú úroveň ako nerómovia, nemajú nás radi. Dávajú nám to najavo. Napríklad keď sme sa ako malé hrávali s kamarátkou v parku, sused na nás z auta vykrikoval, že v ňom Cigánky nechce. Zašlo to tak ďaleko, že sme sa báli chodiť von. Rodičom neskôr povedal, že len žartoval.
Na základnej škole som už vedela, že som Rómka. Vnímala som, že som tmavšia ako iné deti. Vždy, keď sa na hodine rozprávalo o rómskej menšine, všetci sa na nás pozerali. Nikdy proti nám nič nemali, dokonca nám hovorievali – Vieme, že ste Rómky, ale vy nie ste inakšie. Mysleli tým, že nie sme špinavé a nerobíme problémy. Vždy ma rozčúli, keď počujem niečo podobné. Mám rómsky pôvod rovnako ako ostatní Rómovia. Tak isto ako medzi nerómami, aj medzi nami sú dobrí a zlí ľudia.
Na predsudky som si zvykla. Keď sme prišli zo školy alebo zvonku, radšej sme rodičom ani nehovorili, čo všetko sme si vypočuli. Mamka nám vždy radila, že si hlúpe poznámky nemáme pripúšťať, pretože ľudia sú rôzni a mávajú všelijaké názory. Sama zažila nepríjemné situácie mnohokrát, a tak som ich brala ako niečo nevyhnutné, s čím sa nedá nič urobiť.
Keď sa cítim prijatá, som sama sebou
Na konzervatóriu som mala viacero rómskych spolužiakov. Vďaka nim som sa mala pocit, že sa nemusím ničoho báť a môžem byť sama sebou. Nemusela som riešiť, že som Rómka. Aj počas zápisu na vysokú školu som si ako prvé všímala, či tam nebudem jediná. Bola som, a to ma hneď odradilo. Radšej som si od všetkých držala odstup a napokon prestúpila na inú školu. V cudzom prostredí si vždy uvedomujem svoju inakosť a cítim sa nepríjemne.
Do Bratislavy som prišla pred dvomi rokmi a ešte stále je to tu pre mňa ťažké. Spočiatku sme si s priateľom užívali, že žijeme sami, ale po čase mi začali chýbať rodičia, súrodenci aj kamarátky. Odkedy som ďaleko od domova, ešte viac si uvedomujem, akí sú pre mňa dôležití. Keď si raz založím vlastnú rodinu, určite sa vrátim domov, aby som mohla byť so svojimi blízkymi.
Všimla som si, že v hlavnom meste nie je ľahké stretnúť Róma, či už na ulici, alebo v obchode. Za celé mesiace som videla hádam štyroch-piatich. Preto sa v Bratislave cítim o niečo príjemnejšie ako na východe. Tu sú ľudia zvyknutí stretávať cudzincov inej farby pleti, a tak na mňa nikto nezazerá.
Ako som uverila vo svoj talent
Za mnohé, čomu som sa naučila, vďačím organizácii Divé Maky. Vďaka nej som sa mohla zapojiť do programu pre talentované rómske deti a vyštudovať operný spev. Štipendium pomohlo zvládnuť
výdavky spojené s cestovaním do Košíc a s ubytovaním na internáte. Som najmladšia zo štyroch súrodencov a rodičia chceli poskytnúť vzdelanie nám všetkým.
Najväčším prínosom pre mňa bola podpora mojej mentorky. Jej dôvera mi pomohla udržať si odhodlanie až po záverečné skúšky. Svoj spevácky prejav som trénovala aj cez prázdniny. Vyvrcholením každoročnej letnej školy Divých makov bývalo vystúpenie na Cigánskom bašaveli. Keď som stála na pódiu a spievala rómske piesne, cítila som hrdosť na našu kultúru.
Neskôr som začala chodiť na rôzne kurzy zamerané na prácu s mladými ľuďmi. Stala som sa jednou z rómskych líderiek a cestovala po slovenských školách, kde sme pripravovali program pre rómske deti. Často sa nás pýtali, či nás štúdium baví, či nám ho rodičia dovolia a či nás v ňom podporujú. Mysleli si, že nemá zmysel sa usilovať, pretože nerómovia nás aj tak nikdy neprijmú. S tým nesúhlasím. Vzdelanie je dôležité! Nie preto, aby sme sa zapáčili iným, ale preto, aby sme raz mohli žiť lepší život.
Dobrovoľnou poradkyňou som rada
Zakladateľku Edumy Janette Mottlovú som spoznala na školení o identite. Rozprávala nám, aké je dôležité vedieť, kam patríme. Pritom spomenula aj problémy, s ktorými sa stretávajú rómske deti v náhradných rodinách. Vtedy mi napadlo, že by sme im mohli ponúknuť, čo sme sa naučili v líderskom projekte. Spoločne sme vymysleli projekt dobrovoľných rómskych poradcov, ktorí sú im k dispozícii.
Kedysi som si v jednom príspevku na Facebooku prečítala otázku – Čo milujete tak, že keď to robíte, máte zimomriavky? Ako prvé mi, samozrejme, napadla hudba. Potom som si uvedomila, že omnoho viac ma napĺňa práca s deťmi. Vidím v nej zmysel a mám radosť, keď môžem pomôcť deťom aj ich rodičom. Neradím im, čo majú robiť v konkrétnych situáciách. Rozprávam sa s nimi o tom, čo som zažila a čo by im mohlo byť nápomocné.
Popri štúdiu dnes pracujem vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie. Asistujem učiteľke v integrovanej materskej škole, kde získavam prax a zároveň sa učím od skúsenejších. Som nesmierne vďačná, že môžem svoje skúsenosti využiť nielen v škôlke, ale aj ako dobrovoľná poradkyňa. Vnímam, že každé dieťa je iné, ale naša spoločnosť odlišnosť neprijíma. Podľa mňa je však inakosť pridaná hodnota človeka. Aj keď sme si rovní, neznamená to, že musíme byť rovnakí.