„Je ťažké boriť sa so životom, keď človek nemá deťom čo navariť,“ hovorí Viera Kováčová o podmienkach, v akých žijú rodiny v osadách. Na hranie niet času, na detské knižky peňazí. Nesúdi ich, sama v chatrči vychovávala tri deti. Dnes v Zborove pracuje ako omama a asistentka učiteľky v obecnej škôlke. Vďaka projektu organizácie Cesta von pomáha miestnym deťom, aby sa rozvíjali.
O čom sa podľa vás hovorí málo, keď príde reč na život v osadách?
Nehovorí sa o tom, aká záťaž spočíva na matkách. Napríklad ak dieťa nechodí do školy, berie sa to ako chyba matky. No čo ak nemá pre dieťa topánky alebo teplé oblečenie, a tak ho nemôže poslať do školy? Alebo ak dieťa smrdí, nikto sa nepýta na príčinu. Možno mama musela plákať na potoku, pretože nemá automatickú práčku. Možno nemala peniaze na prací prášok. Možno jej nehorelo v peci, a preto oblečenie smrdí od dymu. Pritom každá mama by dala život za to, aby sa jej dieťa malo lepšie ako ona.
Ako sa žije deťom v takýchto podmienkach?
Život v chatrči je pre rómske rodiny omnoho ťažší, ako keď žijú v dome alebo bytovke medzi majoritou. V meste majú teplú vodu, sociálne zariadenia, blízko do školy aj do obchodu. Ich deti a deti z majority sa potom stretávajú na ihrisku a neskôr v škôlke. Obzvlášť ťažké to majú deti, ktoré žijú v osade alebo susedstve, kde vidia len chudobu. Aj keby chceli žiť inak, nemajú okolo seba príklad, že sa to dá.
Ako omama navštevujete rodiny priamo doma. Pomocou hier pomáhate deťom, aby sa rozvíjali a neskôr sa ľahšie sa uchytili v škôlke alebo škole.
Nedelím deti na chudobné a bohaté, pretože nemôžu za to, do akej rodiny sa narodili. Nikoho neodsudzujem. Práve naopak! Obdivujem, čo mamy v osade zvládnu. Veľa mužov odchádza za prácou do zahraničia a ženy sa musia samy postarať o štyri-päť detí. Sú odkázané na manželovu výplatu, žijú z mesiaca na mesiac, niekedy nemajú peniaze ani na jedlo alebo lieky. Pritom musia chodiť do lesa, zaobstarať si drevo, nanosiť si vo vedrách vodu, robiť okolo piatich detí. Je to boj o život, niet im čo závidieť.
Keď sa narodí bábätko do rodiny strednej triedy, mama si ho vyoblieka, uloží do postieľky a všetci ho chodia obdivovať. Čo robí mama v osade?
Väčšina žien dojčí, pretože nemajú peniaze na umelé mlieko. Keď dieťa nadojčí, uloží ho na posteľ alebo do postieľky. V okamihu ako zaspí, musí sa postarať o ostatné deti. Navariť, dať im najesť, umyť im rúčky, obriadiť ich. A potom začať upratovať. Keď dieťatko spí, mama neoddychuje, musí všetko postíhať.
Neskôr dieťa začína loziť. Rodičia vtedy zvyknú vykladať veci do vyšších poličiek, umývať donekonečna podlahu. Ako si s tým poradia mamy v chatrči?
Dieťa si cestičku nájde, či ho dáte na drahú dlažbu, drahý koberec, alebo na podlahu v chatrči, ktorá má len tri krát tri metre. Hoci v skromnejších podmienkach, trošku si poodiera kolienka, ale bude štvornožkovať. Keď som bývala v chatrči, dávala som na zem aspoň koberce a keď neboli, obliekla som deťom dupačky a dala ich na holú zem.
Aká je najbežnejšia hračka v osade?
Čo príde pod ruky. Keď topánka, tak topánka. Keď nejaká hračka, tak hračka. Dnes už kúpite aj lacné hračky, za euro zoženiete autíčko, bábiku alebo hryzadlo. Kedysi to bolo ťažšie, dnes sa oblečenie aj hračky dedia po starších deťoch.
Prečo sa mamy žijúce v chudobe s deťmi nehrajú?
Nemajú čas hrať sa s deťmi, pretože majú veľa povinností. Nepremýšľajú nad tým, čo urobiť, aby ich dieťa bolo múdre a v neskoršom veku vedelo priradiť farby alebo pomenovať obrázky. Prioritou je, aby mu mali dať čo najesť. Lámať si hlavu nad budúcnosťou, to je luxus. Dôležité je, čo bude zajtra, nie o rok, o päť rokov. Ak má žena v takej situácii 10 eur, nedá ich za detskú knižku, radšej kúpi dieťaťu topánky.
Rozprávajú rodičia deťom pred spaním rozprávky?
Keď som bola malá, nebola televízia ani internet, ani toľko kníh. Keď sa do osady dostala jedna Biblia, už to bol zázrak! Ľudia sa večer zišli pri ohni a rozprávali si rozprávky, rómske povesti aj príbehy, ktoré sa stali. Dnes deti učí televízor alebo im rodičia pustia rozprávky z YouTube.
A čo uspávanky?
Ja som mojim deťom spievala uspávanky, aj moja mama mne. Hoci niekedy si slová a melódiu vymýšľala, u nás Rómov je to tak. Ale či aj mladí spievajú… to neviem, opýtam sa ich.
Deti, ktoré vyrastajú v osade, musia rodičom pomáhať v domácnosti aj s výchovou mladších súrodencov. Čo všetko vedia urobiť samy?
Deti učíme manuálnej práci od útleho veku. Päť-šesťročné deti vedia narábať so sekerou, pretože pomáhajú mame nosiť a štiepať drevo. Vedia ošúpať zemiaky, nakrájať jabĺčka. Opakujú po nás každodenné činnosti, a tak sa učia zručnosti potrebné do života. Dievčatá vedia umyť riad, vyčistiť podlahu. Veľakrát som videla, že trojročné dievča drhne s mamou koberce alebo šesťročné perie v rukách ako stará žena.
Z vlastnej skúsenosti viem, že rómske deti vyrastajúce v osade nemajú problém s manuálnou prácou, skôr s kognitívnym myslením. Nevedia sa dobre vyjadrovať po slovensky, pretože slovenčina je pre nás Rómov cudzí jazyk. Niektoré deti napríklad povedia – Zajtra som bol písal, pretože to prekladajú doslovne z rómčiny. Navyše, pre včera a zajtra máme to isté pomenovanie, tajsa. Deti sa potom mýlia v preklade aj výslovnosti.
Majú mamy popri všetkej práci čas riešiť, ako sa deti cítia?
Kedysi sa pozeralo viac na materiálnu stránku, ale dnes si rodičia všímajú aj emocionálne potreby detí. Doba pokročila, majú viac informácií o výchove, či už z televízie, alebo z internetu. Keď mama vidí, že je dieťa smutné, opýta sa, čo sa stalo. Niekedy chce dieťa napríklad hračku, ako majú iné deti. Vtedy mu mama vysvetlí, že ju kúpi, keď budú mať peniažky, alebo si ju požičia od susedy, alebo mu vyrobí trebárs provizórnu bábiku z handry.
Kto sa podieľa na výchove detí v rodine? A kto má hlavné slovo?
Hlavné slovo má mama, pretože muži častokrát pracujú v zahraničí. Keď bol môj manžel stavať v Čechách, na všetko som bola sama. Musela som sa s deťmi učiť, hrať, chodiť k lekárovi. Keď prišiel na pár dní domov, porobil okolo domu, čo bolo treba, a odišiel. A zase som bola dva-tri mesiace s deťmi sama.
Zapája sa muž do starostlivosti o deti?
V rómskych rodinách prebaľuje chlap len vtedy, keď žena nie je doma, ale na nákupe alebo u lekára. Manžel zatiaľ na dieťa dohliada a keď vidí, že to potrebuje, prebalí ho, prípadne mu dá čajík alebo kašu. V prvom rade sa ale o dieťa stará žena. Ale poznám aj chlapov, ktorí vstávajú v noci k deťom, urobia im mlieko, prebalia ich. Ak žena nedojčí, cez deň sa stará o dieťa ona a v noci muž. Pomáhajú si navzájom.
Vychováva deti v osade aj širšia rodina alebo susedia?
V minulosti mohli dieťa upozorniť všetci, keď sa zle správalo. Dnes je na to každá rodina háklivá. Ak niekto cudzí kričí na dieťa, dotyčný bude mať problém. Rodičia chcú vychovávať svoje deti sami. Preto ak nastane problém, ide sa za mamou. Ona sa s dieťaťom porozpráva, aby sa to viackrát neopakovalo.
Aké huncútstva vystrájajú deti, keď má mama veľa roboty?
Robia práve tie veci, ktoré vedia, že nesmú robiť. Keď si spomeniem, čo moje deti vyvádzali… Raz mi vypustili všetku vodu z práčky a musela som ju nanosiť nanovo! Niekedy môžu aj podpáliť dom, pretože napodobňujú všetko, čo robia dospelí. Keď mama nie je doma, deti chcú variť. Akonáhle vidia, že je na sporáku hrniec, idú miešať jedlo, nakladať drevo.
Ako deti trávia voľný čas?
Väčšinou behajú po vonku, lozia po stromoch, hrajú futbal. Keď je teplo, idú chytať rybky alebo sa kúpať. V zime si vyrobia hokejky, puk a provizórne bránky, kto má staré korčule, obuje si ich a idú na potok hrať hokej. Zabávajú sa, ako môžu.
Do obecnej škôlky, kde pracujete ako asistentka učiteľky, chodia rómske aj nerómske deti. Vnímate medzi nimi rozdiely?
Zdá sa mi, že rómske deti majú inú mentalitu, sú živšie a temperamentnejšie. Do všetkého sa hrnú. Niekedy ešte len začnem vetu, nestihnem ani vysvetliť, čo budeme robiť, a ony to už robia. Vaše deti sú pokojnejšie, vypočujú si, porozmýšľajú a potom to urobia. Páči sa mi, že rómske deti sú nevyspytateľné, mám ich rada také, aké sú. Mne by to ani na um neprišlo, čo také dieťa dokáže vysloviť alebo urobiť.
Môže to byť tým, že v osade sú deti ponechané viac samy na seba, nepočúvajú tak často rôzne príkazy a inštrukcie?
Áno, u vás je viac príkazov, priorít a pravidiel. Naše deti si viac robia, čo chcú, pretože im nedávame hranice. Tým pádom, keď idú vaše deti do obchodu, vedia poprosiť – Prosím si, mama, cukrík. Naše rómske deti povedia – Mamo, ja chcem cukrík! Alebo naše deti neďakujú, keď sú maličké, naučia sa to, až k eď sú väčšie.
Aké pravidlá platia pre deti v rodine?
Dieťa musí rešpektovať rodiča, napríklad nemôže mu nadávať. Hlavou rodiny je otec. Mamu musia deti poslúchať, byť jej na pomoci, keď to potrebuje. Starší súrodenci musia pomáhať s výchovou tých mladších. Prioritou je tiež napríklad nebiť sa. Nekradnúť. Nerobiť hanbu rodine. Snažiť sa, aby nemala rodina problém s políciou.
Na ktoré veci sa, naopak, nedbá?
U nás sa neriešia také maličkosti a malichernosti ako u vás, napríklad kalórie alebo éčka v potravinách. Jeme najlacnejší chlieb a najlacnejšie jogurty. Nepozeráme na kvalitu, ale na kvantitu, aby sa ušlo každému z rodiny. Žijeme zo dňa na deň, z výplaty ku výplate. Popri jedle treba platiť elektrinu, internet, prípadne splácať pôžičky. Nehovoriac o ošatení pre dieťa a iných základných potrebách. To sú priority, nekladieme dôraz na zdravú výživu.
Hovoríte s deťmi v škôlke o ich identite, pôvode?
Nezaťažujeme deti týmito témami. V ich veku nie je podstatné, akej sú národnosti. Po určitom čase na to prídu aj samy. Prioritou je, aby si užívali bezstarostné detstvo.
Ak si rómske dieťa vychováva nerómska rodina, ako ho môže podporiť v hľadaní seba samého?
Ak dieťa bude chcieť, samo si nájde cestu ku svojim koreňom. V prvom rade mu v tom netreba brániť. Rodičia mu môžu napríklad pustiť rómske pesničky alebo tance. Môžu si spoločne pozrieť Rómsky magazín na RTVS, ktorý je aj s prekladom. Existuje aj možnosť dať si urobiť rodokmeň.
Po druhé, ak má rodina možnosť, môže nájsť rómskeho rovesníka, s ktorým by sa dieťa mohlo skamarátiť. Ak nechce, zbytočne by som ho nenútila. Niektoré deti by radšej zabudli na svoje korene, na bývalý spôsob života. Nechcú si ho pripomínať, lebo prežili niečo ťažké, trpké.
Viera Kováčová pracuje ako omama v projekte občianskeho združenia Cesta von. Venuje sa rómskym deťom vyrastajúcim v generačnej chudobe. Navštevuje ich priamo v osade a pomocou vzdelávacích hier im pomáha rozvíjať zručnosti, ktoré budú potrebovať pri nástupe do škôlky a neskôr školy. Vo východoslovenskom Zborove pôsobí aj ako asistentka učiteľky v obecnej materskej škole, kam chodia rómske aj nerómske deti.