Psychologička Soňa Očkášová z organizácie Návrat vedie kurzy pre páry a jednotlivcov, ktorí sa pripravujú na pestúnstvo alebo adopciu. Hovorí s nimi aj o tom, aké výzvy ich čakajú, keď si vyberú dieťa inej etnicity. Zároveň náhradných rodičov uisťuje: „Neexistuje nič také, ako rómske gény alebo hlas krvi, ktoré by deti predurčovali k životnému neúspechu.“ Či sa mu bude dariť, záleží aj na výchove a prostredí.
Vedia rodičia od začiatku, či príjmu aj rómske dieťa?
Na prípravu k nám chodia väčšinou ľudia, ktorým sa nepodarilo naplniť si predstavu o vlastnom dieťatku. Približne štyri z piatich párov prichádzajú s nejakým zranením alebo stratou. Napríklad si vysnívali, že budú mať dieťa, ktoré sa im bude podobať, prípadne že si dieťa adoptujú až potom, ako budú mať biologické. Keď sa im to nepodarí, hľadajú iný model rodiny.
Keď začnú uvažovať o tom, že by prijali aj rómske dieťa, opúšťajú svoju pôvodnú víziu. To môže byť naozaj náročné. Predstava, že budú mať dieťa, ktoré môže byť od nich fyzicky odlišné, je pre niektorých rodičov vzrušujúca, pre iných pomerne desivá. Majú strach, že to s rómskym dieťaťom bude ťažšie pre problémy v škole alebo predsudky okolia. Obávajú sa, či to zvládnu, a pýtajú sa nás, či sa to vôbec dá.
Čo im odpovedáte?
Hovoríme o tom postupne v rámci celej prípravy. Najskôr sa rozprávame o tom, prečo sa deti dostávajú do systému náhradnej starostlivosti. Vysvetľujeme, že aj ony si nesú „batôžky“ svojich zranení. Musia sa vyrovnávať s prvotnou stratou najdôležitejších ľudí vo svojom živote, teda svojich biologických rodičov. Niektoré si v primárnej rodine stihli vytvoriť vzťahy s ďalšími ľuďmi, pamätajú si vône či zvuky prostredia, kde žili. S týmito zážitkami sa dostávajú k náhradným rodičom. Nemôžu si pritom vybrať, do akej rodiny pôjdu.
Naopak, naši žiadatelia a žiadateľky si vyberať môžu. Preto je dôležité, aby zvážili, aké dieťa chcú prijať. Hovoríme spolu otvorene. Niektorí napríklad povedia, že by chceli malé zdravé bábätko, ktoré by sa na nich čo najviac podobalo. Vtedy diskutujeme o tom, či sa takáto predstava dá alebo nedá naplniť a čo by to pre nich znamenalo. Napríklad v Bratislave sa na malé dieťa svetlej pleti čaká aj päť rokov.
Rodičom ponúkame teoretické poznatky o vývoji detí aj filmy o náhradnej starostlivosti alebo rómskej menšine. Na konci prípravy je im zväčša jasnejšie, o aké dieťa sa dokážu postarať a aké by bolo nad ich sily. Stáva sa, že si to niektoré páry alebo jednotlivci napokon rozmyslia. Uvedomia si, že pestúnstvo ani adopcia nie sú pre nich.
Ako sa pripravujú na fakt, že budú vychovávať rómske dieťa v spoločnosti, ktorá nie je otvorená k inakosti?
V prvom rade potrebujú hovoriť o vlastných strachoch a predsudkoch. Mali by vedome objavovať, čo ich napĺňa obavami, všímať si, aké konotácie sa im spájajú s rómskou etnicitou. Niektorí rodičia ich zľahčujú, povedia, že je im jedno, aké dieťa si osvoja. Žartujú – Nech je aj bodkované, nám to nevadí! Nepremýšľajú komplexne nad tým, čo znamená starať sa o rómske dieťa, alebo o dieťa so zdravotným znevýhodnením, alebo fetálnym alkoholovým syndrómom.
To všetko sú faktory, ktoré dieťa ovplyvňujú a na ktoré sa rodičia musia pripraviť. Jednak by mali mať dostatok odborných informácií, jednak poznať samých seba. Povzbudzujeme ich, aby si napríklad všímali, čo to s nimi robí, keď niekde vidia Róma. Aké pocity sa v nich ozývajú? Racionálne im môžu rozumieť, ale emócie robia svoje. Niekedy počas prípravy prídu na to, že majú z nejakého dôvodu averziu voči rómskemu etniku už odmalička. Úprimne povedané, vtedy nie je najlepší nápad, aby si osvojili rómske dieťa.
Niektorí žiadatelia a žiadateľky sa, naopak, uistia o tom, že osvojenie dieťaťa s rómskymi koreňmi je dobrý nápad. Uvedomia si, že ich obavy súviseli s nedostatkom informácií alebo zaužívanými stereotypmi. Nadobudnú odvahu prijať dieťa aj s jeho odlišnosťou.
Predsudky iných však zmeniť nedokážu. Ako si s nimi poradia?
Počas prípravy rodičov nabádame, nech sa porozprávajú so svojím okolím, s príbuznými aj priateľmi. Nech komunikujú o adopcii odvážnejšie, aby spoznali reakcie ľudí, s ktorými sa budú stretávať. Spoločne potom hovoríme o tom, ako sa na ne pripraviť. Rodičom odporúčame, aby aktívne vyhľadávali ľudí, ktorí im budú oporou. Nedokážu síce ovplyvniť, aké postoje a názory má trebárs širšia rodina, ale môžu si vybrať svoju sociálnu bublinu.
Radíme im, aby sa napríklad stretli s ďalšími rodinami, ktoré prijali rómske dieťa, išli na rómsky bašavel alebo vyhľadávali príležitosti, kde spoznajú ľudí rómskeho pôvodu. Mnohí žiadatelia a žiadateľky nepoznajú žiadneho Róma osobne, a tak informácie od nás vnímajú len v teoretickej rovine. Zväčša sú opakom toho, čo sa o rómskej menšine dozvedia z bulvárnych médií.
V čom sú informácie od vás odlišné?
Napríklad im vysvetľujeme, že neexistuje nič také, ako sú rómske gény, ktoré by deti a mladých ľudí predurčovali k životnému neúspechu. To, čo často považujeme na Rómoch za negatívne, súvisí s generačnou chudobou, nie s etnicitou. Samozrejme, keď dieťa prichádza do novej rodiny, niektoré veci sú dané a iné možno ovplyvniť výchovou a prostredím.
O tom, čo z neho vyrastie však nerozhoduje žiaden „hlas krvi“, ale kombinácia jeho vrodených daností a starostlivosti náhradných rodičov. Samozrejme, môže ich prísť s danosťami, ktoré ich prekvapia. Svojimi vlastnosťami a talentmi môže život rodiny obohatiť, pretože bez neho by sa v nej nevyskytli. To sa však týka všetkých osvojených detí, nielen tých rómskych.
Na začiatku je dobré, aby si rodičia pripustili, že dieťa bude v niečom úplne iné ako oni. Je veľmi pravdepodobné, že nebudú niektorým veciam rozumieť, z niektorých budú prekvapení a možno aj sklamaní.
Niektorí rodičia prisudzujú problémy pôvodu dieťaťa. Dá sa na ne pripraviť?
Náhradní rodičia to majú v niečom zložitejšie ako tí biologickí. V ťažkých chvíľach sa im vynárajú pochybnosti. Napríklad keď dieťa hovorí, že mu s nimi nie je dobre, obávajú sa, či im dôveruje, či ich miluje, či sú preňho tí praví rodičia. Spochybňovanie samých seba môže prameniť z ich prvotného zranenia, že nemohli mať vlastné deti. Vtedy potrebujú veľkú podporu. Vysvetľujeme im, že je to normálne, keď dieťa hľadá, kam patrí. Treba pri ňom stáť, pretože je ich, nech sa deje čokoľvek.
Ako ho môžu podporiť v hľadaní seba samého?
Ide o to, ako sa rodičom podarí začleniť identitu dieťaťa do ich rodinnej identity a naopak. Mali by tiež pomôcť dieťaťu vytvoriť si identitu, ktorá je pozitívna a založená na pravde. Aby pochopilo, že to nebola jeho vina, ak biologickí rodičia zlyhali. Môže si po nich ponechať dobré vlastnosti, ale zároveň má v novej rodine iné východiská a môže robiť iné životné rozhodnutia ako oni.
Potom je dôležité, aby s ním náhradní rodičia zvládli prejsť všetkými vývojovými štádiami. Napríklad v puberte dieťa skúša rôzne veci, ale neexistujú žiadne typické pre Rómov a Rómky. Niektorí mladí dospelí však hovoria, že im v „bielych“ rodinách chýbala väčšia spontánnosť a prejavovanie emócií. Majoritné rodiny bývajú emočne striedmejšie, a to môže do seba narážať s potrebami dieťaťa.
Rodičia by sa preto mali stať takpovediac polorómskymi, občas sa nechať strhnúť živelnosťou dieťaťa, pridať sa k nemu, ak miluje tanec alebo sa rado objíma. A tiež môžu vyhľadávať príležitosti, kde dieťa zažije rómsku kultúru alebo sa stretne s mladými ľuďmi rómskeho pôvodu, aby videlo, že žijú aj inak ako v chudobných podmienkach.
Mali by rodičia počkať, kým sa dieťa opýta na svoj pôvod, alebo otvoriť túto tému sami?
Aj rodičia sa nás to často pýtajú. Čudujú sa, že dieťa nereaguje na ich snahy, napríklad sa tvári, že nepočuje. Súvisí to s vývojovým štádiami. Sú obdobia, počas ktorých dieťa nechce počuť o nejakom rómstve, doslova ho to hnevá. Povedzme do šiestich rokov však prijíma všetky informácie o sebe prirodzene. Je to ideálny čas na to, aby s ním rodičia hovorili o jeho pôvode prostredníctvom príbehov a rozprávok.
V školskom veku si ich dieťa postupne zreálňuje. Platí, že najneskôr v čase nástupu do školy by o sebe malo vedieť aspoň toľko alebo viac ako jeho okolie. V triede môže o sebe počuť, že ho niekto identifikuje ako Róma. Začne si všímať, ako Rómovia žijú. Môže sa stať, že nebude chcieť počuť o svojom pôvode alebo byť označované ako rómske.
Medzitým sú neutrálne obdobia, keď dieťa nemá záujem, nepočúva a chce sa skrátka hrať. Vtedy povzbudzujeme rodičov, aby svoju snahu nevzdávali ani to s ňou nepreháňali. Prílišné nadšenie rómstvom môže mať opačný efekt. Najčastejšie začne byť identita veľkou témou v puberte, teda od 11 až 12 rokov. Vtedy môže nastať búrlivé hľadanie seba samého, najmä ak sa táto téma dovtedy v rodine príliš neriešila.
Kto by mal rozhovory o rómstve začínať?
Vždy by ich mali iniciovať rodičia. Dieťa sa málokedy opýta na témy týkajúce sa adopcie alebo pestúnstva. Vycíti, že sú preňho alebo pre rodičov náročné a radšej ich neotvorí. Preto je dôležité, aby boli prirodzenou súčasťou jeho každodenného života. Náhradní rodičia o nich môžu hovoriť napríklad vtedy, keď niekde stretnú Rómov alebo ich vidia vo filme. Bolo by fajn, aby mali rómsku menšinu aspoň trochu radi. Aby sa zaujímali o rómsku kultúru a históriu, občas sa išli pozrieť na koncert alebo festival rómskej hudby. Ak sa im vystúpenie páči, dieťa sa pridá.
Pomáha aj to, ak sa dieťa necíti príliš odlišné. Teda ak sa stretáva aj s inými rómskymi deťmi alebo mladými ľuďmi rómskeho pôvodu. Uľahčí mu to prijatie seba samého. Problémom je, ak sa rodičia tvária, že nie je až také rómske, lebo tak nevyzerá. Potom sa môže cítiť nepríjemne, keď ho tak cudzí označia. Počas dospievania môže bojovať so sebaprijatím, pretože sa nebude cítiť ani súčasťou majority, ani rómskej menšiny.
Aké najčastejšie predsudky trápia rodičov?
Napríklad sa zaujímajú, či môžu byť rómske deti inteligentné a úspešné v škole. Pre niektorých je prekvapením, keď sa dozvedia, že aj ony môžu byť nadané a veľmi šikovné. Predsudok, že Rómovia sú menej inteligentní, je na Slovensku hlboko zakorenený.
Mávajú tiež obavy, čo urobia, ak začne dieťa v puberte chodiť poza školu. Preto debatujeme aj o tom, čo považujú za úspech. Kedy si môžu povedať, že dieťa dobre vychovali? Často až okolo tridsiatky, keď našlo svoju cestu, má prácu, partnerský vzťah a ľudí, ktorí ho majú radi. Úspech môže mať rôzne podoby.
Niektorí rodičia pripisujú „neúspech“ osvojeného dieťaťa jeho génom alebo etnicite. Prečo ho nevedia prijať?
Náhradní rodičia bývajú podrobení hodnoteniu spoločnosti, ktorá považuje za isté zlyhanie, že nemali vlastné deti. V dnešných časoch je silný tlak na úspech v rodinnom aj kariérnom živote. Mali by si preto počas prípravy ujasniť, prečo túžia po dieťati. Či chcú byť iba rodičmi, alebo majú motiváciu niekomu pomôcť. Oboje je v poriadku. Náhradné rodičovstvo je síce krásne, ale aj náročné. Treba na sebe pracovať, oslobodiť sa od svojich vnútorných zranení a prijať dieťa s tými jeho. Pomôže tiež, keď sa rodičia starajú o seba aj svoj vzťah a sú v kontakte s ľuďmi, ktorí im poskytnú odbornú podporu, aby zvládli aj náročné situácie.
Obávajú sa, že dieťa vyhľadá pôvodnú rodinu?
Určite je to jedna z najväčších obáv adoptívnych rodičov a pestúnov. Majú strach, že dieťa odíde za biologickou rodinou a opustí ich. Zároveň je to predstava, ktorá sa napĺňa najmenej. Podľa našich skúseností sa to prakticky nedeje. Dieťa chce maximálne spoznať svoju pôvodnú rodinu, pretože je to prirodzená ľudská potreba týkajúca sa identity.
Každý človek túži o sebe vedieť čo najviac a spoznať ľudí, s ktorými si je podobný. V istom veku si dokonca môže priať, aby žil rovnako ako oni, a to sa netýka len rómskych detí. V puberte sa každé dieťa cíti odlišné a vymedzuje sa voči rodičom. Potrebuje zistiť, či nemá viac spoločného s niekým iným. Často sa stretne so svojou pôvodnou rodinou len preto, aby si overilo, že sa cíti doma tam, kde vyrástlo. Rodičia sa teda nemusia obávať, že ich opustí. Je ťažké ich o tom presvedčiť, ukáže im to až život sám.
Ako môžu náhradní rodičia podporiť vzťah s pôvodnou rodinou, aby si dieťa nemuselo medzi nimi vyberať?
Najlepšie je, ak dieťa odmalička počúva o svojich biologických rodičoch pozitívne príbehy, aj keď sú ich osudy na prvý pohľad smutné a strastiplné. Vždy sa však nájdu aspoň jedna-dve veci, ktoré môžu náhradní rodičia vyzdvihnúť. Napríklad to, že ho mama porodila na bezpečnom mieste alebo sa oň nejaký čas sama starala, čo v ťažkej životnej situácii nemusí byť samozrejmosťou.
Keď staviame na pozitívnych faktoch z minulosti, dieťa sa cíti hodnotné a hodné lásky. Vníma, že po biologických rodičoch zdedilo dobré vlastnosti, a teda je dobrý človek. A naopak, keď si o nich myslí, že boli zlí alebo nešikovní, považuje samo seba za menejcenné. Povie si, že sa musí veľmi snažiť, aby to zamaskovalo, inak ho nová rodina odmietne. Podľa toho, čo si myslí o svojich predkoch, cíti hanbu alebo hrdosť. To je základ jeho identity, ktorý treba kultivovať.
Čo povedať dieťaťu, ktorého sa rodičia vzdali, ale súrodencov si nechali?
Mladšiemu stačia jednoduchšie odpovede. Náhradní rodičia mu môžu povedať, že jeho rodina bola veľmi chudobná a nevládala sa postarať o ďalšie bábätko. Staršie deti sa často pýtajú – Prečo ste za ňou nešli, prečo ste jej nepomohli? To by mohlo napadnúť aj nám dospelým, ale skutočnosť je zložitejšia. Riešenie nie je len o peniazoch, ale aj o zázemí pôvodnej rodiny.
Keď je dieťa odňaté rodičom a umiestnené niekde ďaleko, po dvoch-troch mesiacoch s ním stratia kontakt. Môže sa ocitnúť aj 200 kilometrov od bydliska rodičov, ktorí nemajú financie, aby ho navštevovali. Po čase ich pohltia životné okolnosti a odstrihnú sa. Dieťaťu to treba vysvetliť primerane veku.
Náhradným rodičom radíme, aby mu pomohli prijať jeho životný príbeh a zároveň prejavovali vďačnosť, že môžu byť s ním a postarať sa oňho. Aby dávali najavo, že sú vďační biologickým rodičom za to, že dieťa priviedli na svet a venovali mu prvotný prídel lásky alebo pozornosti. Mnohé rodiny deti milujú a často sa o ne dobre starajú. Nie vždy to však zodpovedá kritériám našej spoločnosti.
Soňa Očkášová je psychologička a sociálna pracovníčka, ktorá sa v občianskom združení Návrat špecializuje na prípravu náhradných rodičov. Venuje sa aj rodinám, ktoré si dieťa adoptovali alebo ho prijali do pestúnskej starostlivosti. Poskytuje im podporu, psychologické poradenstvo a terapiu. Pomáha tiež deťom a dospievajúcim pri spracovaní životnej histórie. V minulosti spolupracovala s Linkou detskej dôvery v Košiciach a Asociáciou náhradných rodín.