Ak rómske dieťa vychovávajú nerómski rodičia, vníma svoju odlišnosť odmalička. „Práve v rodine sa môže naučiť, že každý človek je iný, aj keď to tak nevyzerá,“ vysvetľuje rodičovská poradkyňa Martina Vagačová a pripomína: „Inakosť dodáva nášmu životu šťavu.“ Netreba na to zabúdať ani počas dospievania. Aby dieťa našlo samo seba, potrebuje mať doma silné zázemie.
Je puberta dnešných detí náročnejšia, ako bývala v minulosti?
Kedysi deti vychovávala celá komunita a museli omnoho viac pracovať, napríklad na poli. Nemohli rodičom povedať, že sa im nechce, bola to otázka prežitia. Ak by nepomohli, nemali by čo jesť. Navyše trávili veľa času vonku, takže ich dospelí nevideli pri všetkom, čo robili.
Dnes sme si s deťmi omnoho bližší. Staráme sa im do života, pretože nám na nich záleží. Práve v puberte však chcú byť samy, nezvládajú neustálu pozornosť. Potrebujú sa osamostatniť. Na jednej strane stojí bezpečie domova a priazeň rodičov, ktorí síce majú názory z minulého storočia, ale aj tak sú pre ne vzormi. Na druhej strane vedia, že nás musia opustiť. Cesta k samostatnosti je náročná a frustrujúca.
Čo sa deje s deťmi počas puberty?
Puberta trvá zhruba od 9 do 14 rokov. Chalani vtedy mutujú a začnú zarastať, dievčatá mávajú návaly smiechu, zaguľaťujú sa, rastú im prsia. Niektoré zmeny nastávajú doslova zo dňa na deň a zneisťujú ich. Prinášajú totiž základnú otázku puberty – Som vôbec normálny/normálna? Doteraz totiž chodili po svete napríklad bez toho, aby narážali do vecí. Niektoré deti narastú tak rýchlo, že nevedia odhadnúť dĺžku svojich končatín a neustále sa otĺkajú.
V tomto veku dievčatá preferujú kamarátstva s dievčatami a chlapci s chlapcami. Viac si rozumejú, pretože si nepotrebujú vysvetľovať, čo sa s nimi deje. S opačným pohlavím je im trápne, ale práve tá inakosť ich priťahuje. Cítia sa zmätene.
Potom vstupujú do obdobia adolescencie. Čo vtedy riešia?
Približne od 14 do 19 rokov majú mladí ľudia krízu identity. Kto vlastne som? – pýtajú sa sami seba. Potrebujú byť osamote, a porozmýšľať, čo sa s nimi deje. Zatvárajú sa v izbe, aby sa upokojili potom, čo prišli z toho „zverinca“ v škole. Hľadajú si vzory, riešia, kam patria. Je to namáhavé, pretože na jednej strane sa porovnávajú s ostatnými a hľadajú, v čom sú jedineční, a na druhej strane túžia niekam patriť. Rodičia vtedy začínajú byť mimo hru, pretože si najlepšie rozumejú s rovesníkmi.
Vtedy mávajú rodičia oprávnené obavy, že ich dieťa vyvedie nejakú hlúposť, len aby zapadlo. Ako tomu predísť?
Niekedy sa tínedžeri správajú rizikovo, pretože potrebujú zistiť, kde sú ich hranice. Inokedy podľahnú tlaku skupiny, pretože doma nemajú silné zázemie. V skupine rovesníkov spravia aj veci, na ktoré by si inak netrúfli. Pomáha, ak majú s rodičmi blízky vzťah založený na úprimnom záujme. Ak im rodičia dávajú najavo, že chápu, čo prežívajú, a že im dôverujú, hoci je ich správanie niekedy bolestivé pre obe strany. Rodičovská dôvera je napokon to jediné, čo deti ochráni pred extrémami.
Čo ak nás deti nechcú počúvať, lebo si myslia, že sme trápni?
Ak je vzájomná odlišnosť priveľká a rodičia sa s dieťaťom nevedia dohovoriť, môžu mu nájsť radcu alebo sprievodcu spomedzi spoločných priateľov. Mal by to byť niekto, o kom vedia, že má podobné hodnoty ako oni. Povie dieťaťu niečo podobné, ako by mu povedali sami, ale bez rodičovsko-detského napätia.
Počas dospievania sa niekedy zdá, že dieťa zabudlo na všetko dobré, čo ho rodičia naučili. Všade má neporiadok, kašle na krúžky, papuľuje. Prečo?
Zvonku to tak naozaj vyzerá. Tínedžeri však prežívajú oveľa náročnejšie stavy než rodičia, ktorí sa na ich dospievaní zúčastňujú. Vyvíja sa im mozog, zažívajú silné emócie a svet vnímajú cez filter vlastných starostí. Preto stále niečo hľadajú, všade zanechávajú kôpky špinavého oblečenia a nedojedené desiate. Opúšťajú aj tie návyky, ktoré mali hlboko vryté, a vytvárajú si nové.
To, že si hľadajú vlastnú cestu, patrí skrátka k dospievaniu. Príroda to zariadila múdro, pretože inak by sme naše deti prevalcovali svojimi skúsenosťami, myšlienkami a nápadmi. Nútili by sme ich robiť veci po našom, pretože nám to tak funguje.
Ak je dospievajúcim deťom ťažko, prečo sa nestiahnu, a namiesto toho provokujú?
To je paradox puberty. Na jednej strane sa chcú od nás rodičov odseparovať, na druhej sme pre ne vzory. Podvedome vyvolávajú konflikty, ktorým ani samy nerozumejú, aby sa od nás naučili, ako ich zvládnuť. Napríklad neurobia niečo, čo sľúbili, alebo si vymýšľajú, čo všetko vyviedli. Mnohokrát tým iba zisťujú, čo si o nich v skutočnosti myslíme. A tiež si overujú, či to s nimi nevzdáme za žiadnych okolností.
Ako to nebrať osobne?
Dôležité je, aby si rodičia udržali nadhľad a chápali, že dieťa len skúma, ako veci fungujú. A zároveň, aby rešpektovali samých seba a dali mu najavo, kde sú ich hranice. To, že dieťa prijímajú také, aké je, ešte neznamená, že urobia všetko, čo chce. Pretože rešpektujú aj svoju vlastnú osobnosť.
Pre rodičov je obdobie dospievania náročné. Dennodenne by sa preto mali postarať sami o seba, aby dokázali zvládnuť vypäté situácie. Každý večer by si mali urobiť reflexiu uplynulého dňa a v prípade, že urobili chybu, mali by ju napraviť, napríklad sa ospravedlniť. Dieťa potom vníma, že ho rodičia milujú, a dôveruje im, pretože sú k nemu úprimní.
Ako môžu náhradní rodičia pomôcť dieťaťu, ktoré pochádza z inej kultúry, aby našlo seba samé?
Jediná cesta, ako môžu rodičia pomôcť dieťaťu v hľadaní vlastnej identity, je podporiť ho aj v tom, čo je pre nich nepoznané. Mali by sa proaktívne zoznamovať s kultúrou, z ktorej dieťa pochádza, a skúmať svoje predsudky, aby rozlíšili, prečo sa ich niektoré veci dotýkajú. Mali by dávať dieťaťu najavo, že ho rešpektujú aj vtedy, keď mu nerozumejú. Problémy v komunikácii neznamenajú, že dieťa nemá byť samo sebou. Práve naopak, vďaka svojej inakosti si určite nájde okruh priaznivcov, ktorý ju ocenia.
Ak sú rómske deti v náhradnej starostlivosti emotívne, rodičia to prisudzujú ich etnicite.
Osvojené deti omnoho intenzívnejšie riešia, či majú na tomto svete miesto, pretože ich niekto v živote odmietol. Môžu sa cítiť osamotene, vnímať aj menšie problémy ako ohrozenie a silne na ne reagovať. Preto by si mal rodič zakaždým najskôr uvedomiť, v akom sa nachádza emočnom rozpoložení a pokúsiť sa upokojiť. Nejde totiž o neho, ale o dieťa. A najmä nejde o život. Je prirodzené, že zranené dieťa reaguje prudko.
Niektoré deti si zranenie z odmietnutia liečia celý život. Možno nikdy nenájdu odpoveď na otázku, prečo sa im stalo niečo také nespravodlivé a ťažké. Môžeme ich však naučiť, že hoci je ich prvotná reakcia silná, dokážu sa zastaviť a slobodne rozhodnúť čo ďalej. Môžu si vybrať, ako so svojím životom naložia. Najliečivejšia často býva práve ochota rodičov nikdy to s nimi nevzdať.
Ako neskĺznuť k výhovorkám o pôvode dieťaťa typu „správa sa tak, lebo je rómske“?
Nie je podstatné, či sa nám dieťa narodilo, alebo sme si ho osvojili. Najdôležitejšie je prijať fakt, že dieťa je nám ľudsky rovnocenné a má rovnaké základné potreby ako my. Túži byť prijaté také, aké je, a niekam patriť. Od nás rodičov potrebuje, aby sme mu pomohli stať sa plnohodnotným človekom, teda nájsť samo seba. Nato nemusíme rozumieť všetkému, čo robí.
Každý človek je síce jedinečný, ale má aj vrodenú výbavu na to, aby zvládal život. Ak dieťa robí niečo, čo je pre nás rodičov neprijateľné, mali by sme sa opýtať sami seba, prečo nám to vadí. Či tým niečo poškodzuje, alebo niekomu ubližuje, alebo ho len nevieme pochopiť. Inakosť neznamená, že je menejcenné ako my. Práve naopak, odlišnosti dodávajú životu šťavu.
Napríklad ak dieťa nemá v škole samé jednotky, nemusíme sa trápiť, čo bude v živote robiť. V dnešnej dobe sa dá žiť na mnoho spôsobov. Ak dieťa podporíme v tom, aby sa rozvíjalo a hľadalo si vlastnú cestu, máme väčšiu šancu, že s nami bude chcieť spolupracovať. Netreba mať neprimerané očakávania ani voči sebe a myslieť si, že dieťa zachránime. Nie je v našich rukách, akú životnú cestu si vyberie.
Niektoré deti začnú v puberte utekať z domu, klamať a kradnúť. Prečo?
Ak im nastavíme priúzke hranice, začnú hľadať podporu inde. Poháňa ich húževnatá sila, ktorá nás rodičov len tak nenechá, aby sme ich zlomili a pretvorili na svoj obraz. Niekedy robia hrozné lapsusy, pretože majú pocit, že sa ľuďom nedá veriť. Celý život sa vyrovnávajú s tým, že ich v útlom veku niekto odmietol. Potrebujú si potvrdiť, že sú dôležití a náhradní rodičia ich nikdy neopustia.
Keď sa deti odlišujú na prvý pohľad, v kolektíve im to dajú pocítiť. Ako môžeme podporiť to, aby svoju inakosť vnímali pozitívne?
Netreba čakať, kým nastúpia do inštitúcií alebo prídu do puberty. Už maličké deti vnímajú, ak sú iné ako ich rodinné spoločenstvo, hoci to nevedia pomenovať. Preto je dôležité, aby sme sa navzájom nenálepkovali a ukázali im, že v našej rodine si inakosť vážime. Že každý člen rodiny je iný, aj keď to tak nevyzerá. Síce naše odlišnosti niekedy vyvolávajú napätie, ale máme sa radi takí, akí sme. Potom si deti do školy prinesú presvedčenie, že inakosť je obohacujúca.
Ako môžeme dieťa motivovať, aby rozvíjalo svoju jedinečnosť?
Pred rodinnou oslavou sa ho môžeme napríklad opýtať, aký darček by chcelo babke pripraviť samo za seba. Môže ju potešiť hrou na hudobnom nástroji, obrázkom, básničkou. Naučí sa, že keď sa o svoje talenty podelíme, prinesieme radosť sebe aj ostatným. Akonáhle máme s inými ľuďmi spoločné zážitky, na odlišnostiach nezáleží.
Dospievanie trvá až do 26 rokov. Aká je rola rodičov v živote dospelých detí?
Asi od dvadsiatky mladí ľudia riešia, kde je ich miesto a aká je ich rola vo svete. Práve v tomto období sa istým spôsobom vracajú k rodičom, ak si ich dôveru dokázali udržať. Aj keď robia veci po svojom, už dokážu uznať, že s našimi hodnotami a princípmi nie sme úplne nanič.
Stále potrebujú rodičovskú podporu a skúsenosť. Mozog sa im ešte vyvíja, preto môžu mať ťažkosti s plánovaním a zacielením svojej energie. Môžu potrebovať pomoc napríklad pri hľadaní práce alebo riešení rôznych situácií. Ak sa dostanú do problémov, aj v tomto veku im môžu rodičia pripomenúť, že chyba nie je zlyhanie, za ktoré sa treba hanbiť. Podstatné je, aby ju napravili a niečo sa z nej naučili. Vďaka tomu si uvedomia, že majú vlastnú výbavu na zvládanie životných výziev. Keď ju spoznávajú, budujú si vlastnú identitu.
Martina Vagačová sa už viac ako 10 rokov venuje vzdelávaniu a individuálnemu poradenstvu vo výchove. Vedie zážitkové kurzy a podporné skupiny pre všetkých, ktorým záleží na vzájomnom rešpekte medzi dospelými a deťmi, ale aj medzi deťmi navzájom. Spolupracuje najmä s rodičmi a pedagogickým personálom. Je certifikovanou lektorkou Efektívneho rodičovstva a autorkou knihy Ako prežiť rodičovstvo: Láskavý sprievodca rešpektujúcim priestorom.