„Ak sa Rómovi podarilo niečo dosiahnuť a hanbí sa za svoj pôvod, je to katastrofa!“ myslí si novinár Jozef Šivák. „Mal by byť na to hrdý, pretože sa môže stať pozitívnym príkladom pre deti,“ upozorňuje. On sám vraj svoju etnicitu prijal bez problémov, hoci ako Róm musel v práci často dokazovať svoje schopnosti. Dnes má vlastnú televíznu reláciu a popri nej riadi medzinárodný rómsky festival.
„Medzinárodný rómsky festival Gypsy fest – World Roma Festival organizujeme už trinásť rokov. Našich interpretov a interpretky spája jazyk, láska k hudbe, temperament. Zároveň je každé vystúpenie iné, pretože má nádych krajiny, z ktorej skupiny pochádzajú, či je to Brazília, Švédsko, alebo Argentína. Snažíme sa pozývať tradičné aj moderné kapely, aby sme vzbudili hrdosť na rómsku kultúru a podporili aj popových umelcov.
Sme jedným z najväčších rómskych festivalov na Slovensku. Okrem koncertov ponúkame aj sprievodný program, do ktorého zapájame rôzne známe osobnosti. Napríklad Adela Vinczeová moderovala pred niekoľkými rokmi módnu prehliadku Pavla Berkyho, návrhára rómskeho pôvodu. Sme radi, že sme ho aj vďaka nej mohli zviditeľniť.
Minulý rok sme navyše pripravili aktivity s ľuďmi z rôznych profesií, kde sme pozvali rómskych vojakov a policajtov alebo kaderníka, ktorý má svoj vlastný salón. Chceli sme im dať priestor, pretože v médiách ho dostávajú len málokedy. Aj dnes musíme ukazovať, že Rómovia nie sú len poberači sociálnych dávok. Práve naopak, väčšina z nás vytvára pre túto krajinu určité hodnoty, iba sa o tom nehovorí.“
V médiách chýbajú pozitívne príbehy
„Každý televízny novinár je vychovaný tak, že spravodajská reportáž musí byť o nejakom probléme. Spoločnosť potom vníma Rómov na základe predsudkov, aj keby sme čo robili. Veď čo vidí bežný divák kdesi v Michalovciach, Trebišove, Vranove nad Topľou? Ak má ešte aj zlú osobnú skúsenosť, nik ho nepresvedčí, že medzi Rómami sú dobrí ľudia rovnako ako medzi nerómami.
S nepríjemnými poznámkami sa stretávam aj ja. Keď som bol na návšteve u mamy v Trebišove, stretol som na ulici známu. Kým sme sa rozprávali, jej dcérka zahliadla okoloidúceho Róma a povedala mi: „Aha, ide Cigán!“ Je smutné, keď rodičia učia svoje deti takýmto postojom. Potom to aj ony naučia svoje deti.
Na Slovensku pritom žije veľa Rómov, ktorí niečo dosiahli, majú dobrú prácu a vzdelanie. Prial by som si, aby sa nikto z nich nehanbil za svoj pôvod. Ak sa niekto stane lekárom či právnikom a skrýva, že je Róm, to je podľa mňa katastrofa! Mal by byť na to hrdý, pretože sa môže stať pozitívnym vzorom pre rómske deti, ktoré nikoho podobného nepoznajú.“
Som Róm a som na to hrdý
„Som hrdý na to, že som Róm, aj keď neviem skloňovať v rómčine. Po rómsky viac rozumiem, ako hovorím. Za svoj pôvod som sa nikdy nehanbil. Práve naopak, často si robím srandu sám zo seba, aby som naň upozornil. Zašlo to tak ďaleko, že si moji kamaráti prestali uvedomovať, čo pri mne hovoria o „tých Cigošoch“. Jedného dňa mi došla trpezlivosť a povedal som im, že ak neprestanú, budem to riešiť. Odvtedy si dali pozor.
Hrdosti na seba samého ma nik neučil. Keď oco zomrel, mama ostala na výchovu troch synov sama. Nemala čas riešiť, ako vnímame svoju etnicitu. Nemal som ani idol, na ktorý by som sa chcel podobať. Hnacím motorom pre mňa boli nerómski spolužiaci. Aj rómskym rodičom by som odporučil, aby podporili deti v kamarátstvach mimo vlastnej komunity.
Závisí na rozpoložení každého človeka, ako sa vyrovná s odlišnosťou. Či sa za ňu hanbí, alebo nie. Na mne bolo vždy vidno, z akej menšiny pochádzam, a nemal som problém to prijať. V každom zamestnaní som však musel ukázať, že viem viac ako ostatní. Až potom som dostal šancu.“
Každý človek si zaslúži rešpekt
„Dvanásť rokov som pracoval ako redaktor vo verejnoprávnej televízii. Okrem iných oblastí som sa venoval aj rómskej národnostnej menšine. Niekto by možno povedal, že ako rómsky novinár budem zaujatý. Že pri pokrývaní tém týkajúcich sa môjho etnika neukážem, čo divák očakáva. Že zostrihám výpovede respondentov tak, aby reportáž vyznela pozitívne. Nie je to pravda. Výhodou bolo, že často som sa dostal k lepším respondentom a boli ku mne otvorenejší. Dokázal som tiež priniesť iný pohľad na tú istú tému, pretože som do nej viac videl.
Nevravím, že všetci nerómski novinári idú po povrchu. Nájdu sa ale aj takí, ktorí stavajú na emóciách. Keď to poviem novinárskym žargónom, chcú, aby reportáž bola „našľahaná“ a upútala čo najviac. Niekedy ani nejdú za všetkými, ktorých sa problém týka, spravia rozhovor, akčný stand up a prinajhoršom použijú materiály z archívu. Záleží to od toho, aké spracovanie prevláda v danej televízii.
Nepáči sa mi, keď niektorí novinári hovoria o Rómoch žijúcich v chudobe ako o osadníkoch a asociáloch. Podobné vyjadrenia určite nepatria do televízie. Každý človek je iný a ľudia v osadách nemôžu za to, v akých podmienkach žijú. Chudoba sa s nimi ťahá z generácie na generáciu.
Ako novinár by som sa tiež vyhýbal slovu Róm vždy, keď nie je potrebné. Ak niečo urobí neróm, tiež nepoviem – To urobil gadžo! Na etnicitu sa zvykne upozorňovať iba vtedy, ak ide o Róma. A naopak, ak sa Róm objaví v reportáži, médiá často neuvedú jeho meno, akoby nebolo podstatné.“
Novinári môžu prispieť k zmene
„V komerčnej televízii pracujem už osem rokov, špecializujem sa na zdravotníctvo a politiku. Popri redaktorskej práci pripravujem vlastnú reláciu. Snažím sa v nej prinášať aj témy, ktoré nie sú sexi. Ide o konfrontačný formát, kde moderujem diskusiu dvoch skupín ľudí s opačnými názormi. Využívam pritom svoju osobnú skúsenosť aj všetky informácie, ktoré som sa dodnes naučil o rôznych oblastiach.
Na každé vydanie sa poctivo pripravujem niekoľko dní. Nedávno sme napríklad vysielali debatu o možnosti uviesť dve národnosti v sčítaní obyvateľstva. Mnoho ľudí mi potom povedalo, že túto tému začalo vnímať inak aj vďaka mne. Mimochodom, celá naša rodina sa prihlásila k rómskej národnosti už pred desiatimi rokmi.
My novinári by sme mali prinášať viac pozitívnych príbehov. Ukázať, že dnes je tu nová generácia Rómov a Rómok, ktorá už nerozmýšľa ako tie predošlé. Mladým ľuďom už nestačí, že si urobia prinajlepšom strednú školu a založia rodinu. Vidia okolo seba pozitívne príklady a chcú niečo dosiahnuť. Keď im dáme priestor, povzbudí ich to, aby na sebe naďalej pracovali, a zároveň ich príklad motivuje ostatných. A tiež je to informácia pre nerómov o tom, že sme plnohodnotnou súčasťou tejto spoločnosti.“