Otec ju vychovával ako chlapca, a dúfal, že raz prevezme rodinné kamenárstvo. Emília Rigová sa napokon rozhodla pre umenie. Vo svojej tvorbe sa pohráva so stereotypmi o Rómoch, aby o nich otvorila diskusiu. „To, do akých škatuliek sa snažíme rómsku menšinu natlačiť, je obrazom spoločnosti samotnej,“ hovorí výtvarníčka, ktorá vystavuje po celom svete a hovorí si Bári Raklóri.
Ako ovplyvnilo vašu identitu to, že ste sa narodili v rómskej rodine?
Mnohí z nás majú spoločný rodinný príbeh. Postoj k rómskemu pôvodu výstižne zobrazil môj kamarát, umelec Krzystof Gill. Namaľoval svoj autoportrét s modrými očami namiesto hnedých. Jeho mama a babka si vždy priali, aby sa nenarodil príliš tmavý. Verili, že čím bude belší, tým sa bude mať lepšie. Nie je to strašné? V našej spoločnosti je čierna farba synonymom zla a podvedome sa voči nej vymedzujeme. Na tomto príklade sa dá krásne ilustrovať, s čím všetkým súvisí prežívanie rómskej identity.
Vnímali ste svoju odlišnosť?
Keďže som bledšia, nikto o mne nevedel, že som Rómka. Napriek tomu som akúsi inakosť v sebe cítila od detstva. Dlho som si však neuvedomovala, že sa týkala môjho rómstva. Na mnohé veci som prišla až na strednej škole. Vtedy som zistila, že niektorí ľudia nežijú tak ako my. Dovtedy som okrem rodiny nemala žiadne romácke kamarátky a s tými gadžovskými sme sa stretávali hlavne vonku. Na internáte som zrazu pochopila, že môj svet je iný ako ten ich.
V čom sa líši?
Budem hovoriť o svojej špecifickej skúsenosti, aby som nezovšeobecňovala. Aj keď je pravdepodobné, že mnohí Rómovia sa s ňou stotožnia. V našej rodine sa napríklad radi stretávame a trávime spolu čas. Bežne nás bolo doma cez víkend aj dvadsať. Mama má dve sestry a otec dvoch bratov. Zosobášili sa medzi sebou a vznikla obrovská rodina.
Boli sme stále spolu, dokázali sa hlučne zabávať a prejavovať si emócie. Zatiaľ čo väčšine mojich nerómskych priateľov trvalo veľmi dlho, kým sa vo svojom živote naučili prejaviť city. Najhoršie však pre mňa bolo, keď som zistila, aké plytké vzťahy mali vo svojich rodinách, či už s rodičmi, alebo súrodencami. Naši by za mňa a sestru aj zomreli. Sme na seba naviazaní, akoby sme ešte nemali prestrihnutú pupočnú šnúru. Tento fenomén pozorujem aj v iných rómskych rodinách.
Prečo ste sa začali témou identity zaoberať v umení?
Umenie bolo pre mňa nástrojom, ako sa odstrihnúť od rodiny a rodinného biznisu, ktorý mi otec predpísal ešte v puberte. Od šestnástich som preňho pracovala v kamenárstve, po víkendoch pieskovala na pomníky portréty nebožtíkov a Panenky Márie. Aby som sa osamostatnila, potrebovala som uspieť v inej oblasti. Keď som končila štúdium na akadémii umení, nepodarilo sa mi obhájiť dizertačku na prvýkrát. Vtedy som si myslela, že s umením končím.
Zároveň som vedela, že plat učiteľky na umeleckej škole nepokryje životný štandard, na ktorý som z rodiny bola zvyknutá. Všetko sa vo mne bilo. V tomto transformatívnom stave som si raz večer sadla a spontánne vytvorila štyri obrazy, kde som sa namaľovala ako Cigánka. Keď som sa na seba pozrela, došlo mi, ako sa podobám na moje babky a iných členov rodiny. Začala som vnímať svoju romácku krv. Vtedy vznikla aj Bári Raklóri, moje rómske alter ego.
Odkedy je rómstvo súčasťou vašej tvorby?
To, že sa z hľadania vlastnej identity stal môj umelecký program, súviselo s ďalším silným zážitkom. Jedno leto som strávila na sympóziu súčasných rómskych umelcov v Poľsku, kde som stretla ľudí z celého sveta. Prvýkrát som sa stretla s Rómami mimo svojej rodiny a navyše úplne inými ako moji blízki. Boli takí ako ja!
Študovali umenie, zaujímali sa o svet okolo seba a ako členovia rómskej menšiny zažívali vo svojich krajinách rovnaké situácie. Naše skúsenosti si boli veľmi podobné. Mala som pocit, akoby sme sa poznali celý život. Bolo to tiež prvýkrát, čo som sa stretla s intelektuálmi, pre ktorých bola rómčina materinským jazykom. V našej rodine ju prestal používať pradedo, pretože si myslel, že to tak bude lepšie.
Keď som ju na sympóziu počula, otvorili sa mi rany, o ktorých som ani nevedela, že ich mám. Začali sa mi vynárať spomienky z detstva. Preniesla som sa do domu starých rodičov, ktorí sa medzi sebou rozprávali kuchynskou rómčinou, aby sme im my deti nerozumeli. Vybavilo sa mi množstvo vecí. Niektorým z nich som porozumela, až keď som sa začala zaujímať o históriu.
Napríklad že moja rodina prirodzene dodržiavala istú formu žužipen, čo bol súhrn pravidiel tradovaných z generácie na generáciu. Pochopila som, prečo sa pralo ženské a mužské oblečenie oddelene alebo prečo sa opovrhovalo ľuďmi, ktorí jedli konské či psie mäso. V našej spoločnosti sa slovo degeš používa na označenie hlupáka. Málokto však vie, že tento hanlivý výraz pochádza z rómčiny a označoval Rómov, ktorí nedodržiavali žužipen. Dodnes nanovo interpretujem svoje detstvo podľa toho, čo sa mi obnovuje v pamäti. Stačilo 50 rokov a všetci na tieto zvyky zabudli. Rovnako ako na rómčinu.
Ktoré špecifiká sa vo vašej rodine zachovali?
Kedysi sa rómska kultúra šírila iba ústne. Každá komunita mala svojho rozprávača príbehov nazývaných paramisy. Neboli to rozprávky, ale ľudové príbehy pre dospelých. Najobľúbenejšie boli o muloch, teda o mŕtvych. Ako dieťa som zažila pradeda, ktorý bol takým rozprávačom. Všetci sme ho milovali. Rolu potom prevzal môj otec. Aj keď jeho historky počujeme po stýkrát, vždy sa na nich smejeme. Fascinuje ma, ako sa mohli podobné rituály opakovať v každej generácii. Kým a čím je tvorená identita?
Vo svoje tvorbe využívate farebné kvetované šatky, výraznú červenú farbu, zlaté šperky a ťalafatky. Prečo sa hráte so stereotypmi, ktoré sa spájajú s Rómami?
Stereotypy nepoužívam preto, aby som adorovala rómsku kultúru. Chcem pomocou nich ukázať, že to, ako Rómov po stáročia škatuľkujeme, je obrazom spoločnosti samotnej. Aby som v publiku rozvibrovala pocity, aké vyvolávajú, využívam objekty, ktoré ľahko rozpozná. Nechcem, aby bolo dielo zrozumiteľné len pre Rómov alebo len pre gadžov. Najradšej mám, keď sa mi doň podarí vložiť kritiku na obe strany. Kurátorka Petra Hanáková ma preto nazvala dvojitou agentkou.
Na niektorých dielach ste nahá. Odjakživa ste boli taká odvážna?
Vždy keď mojej staršej sestre niekto nadával do Cigánok, zbila som ho. V škole sa ma všetci chalani báli. Odvaha mi nikdy nechýbala, pretože ma otec vychovával ako syna. Mamu po mojom narodení neoprávnene sterilizovali. Otec pochopil, že chlapca mať nebudú, a tak ma vycepoval, aby som sestru chránila.
V umení som odvážna vôbec nebývala. V období, keď som neobhájila dizertačku, sa môj súkromný aj profesný život rozsypali. Ako pomník svojej láske a životu predtým som vymyslela inštaláciu, kde stojím v zlatej klietke a niekoľko hodín na mňa steká červená farba. Pri tejto výpovedi som prvýkrát použila svoje telo. Keď sa raz rozhodnete vyjadrovať prostredníctvom samej seba, už nemôžete použiť žiadnu náhradu. Umenie je manifestácia mojich pocitov. Je to pre mňa terapia.
Alter ego Bári Raklóri vám teda slúži ako ochranný štít?
Umožňuje mi vytvárať dialóg medzi mnou a publikom. Bola vykonštruovaná takpovediac gadžovským okom, používam ju ako rómsku identitu. Môžem potom vystupovať z pozície Bári aj z pozície Emílie. Prepájajú sa v nej všetky svety, v ktorých žijem. Nikdy nie som len Rómka, neustále som aj niekto iný.
Napríklad kto?
Minimálne Slovenka. Nevyrástla som ani nežijem v uzavretom svete. Samozrejme, niektorí ľudia v takom žijú. Napríklad tí na Luníku IX., ktorý formuje ich pohľad na život. Paradoxne, aby sa ten „Luník“ mohol rozpustil v každom z nás, mali by sme si prestať zamieňať pojem Róm s konceptom chudoby. Svoje diela vytváram aj preto, aby som ukázala, že život na Luníku či v osade nie je rómska kultúra, ale desiatky rokov neriešený problém celej spoločnosti.
Čo si o vašej tvorbe myslí rodina?
Fandia mi, hoci to tak nebolo vždy. Keď som odišla z rodinnej firmy, otec sa na mňa hneval. A keď som neskôr začala pracovať v rámci umenia s rómskou menšinou, doma sa išli zblázniť. Dennodenne som mala na tanieri, že rodičia celý život robili všetko preto, aby sme sa so sestrou mali lepšie. A ja teraz chcem o sebe verejne vyhlasovať, že som Rómka… To nikdy dobre nedopadne! – varovali ma. Nemyslite si, že Rómovia nemajú predsudky alebo nie sú rasisti. Keď vám niekto tvrdí opak, určite klame!
Ako vnímate, keď vás na výstavách uvádzajú ako rómsku umelkyňu?
Zakaždým cítim hnev. Chápem, prečo v novinách napíšu palcovými titulkami, že som Rómka alebo rómska umelkyňa. Ja sama sa snažím toto prídavné meno nepoužívať, pretože mi príde zbytočné. Čo je to rómske umenie? Naše babičky varili rovnaké jedlá, asi sme teda rómski umelci.
Nenávidím, keď ma na takéto výstavy pozývajú. Nejde tam totiž o kurátorský výber diel, ale o výber ľudí na základe etnicity. Nehovoriac o prorómskych grantoch, ktoré škodia celej veci Iné je, ak sa výstava zameriava na otázku spoločnej identity a diela ukazujú rôzne roviny toho istého príbehu. Taká je pre mňa zaujímavá.
Pozitívna diskriminácia má podľa mňa význam vtedy, keď ide napríklad o deti vyrastajúce v generačnej chudobe. Aj z histórie vieme, že mnohé rómske osobnosti vďačili za svoj úspech práve nadštandardnej pozornosti zo strany majority.
Čo je teda rómske umenie?
Rómske umenie neexistuje. Nikdy som ho nechcela robiť.
Ako to myslíte?
Jediné, čo spája našu generáciu, je snaha zrušiť predstavu, ktorá bola o nás vytvorená. Chceme zničiť, premaľovať, rozšíriť obraz o Rómoch rozprávaný nerómami. Každý to robíme inak.
Svoj príbeh chcem povedať sama. Stereotypy, ktoré boli o mne vytvorené, používam preto, aby som sa dotkla publika a otvorila o nich debatu. Musím ich použiť, aby som sa voči nim mohla vymedziť. Keď som vytvorila Bári Raklóri, ktorá stelesňuje všetky mýty o rómskej žene z minulosti, považovala som ju za jednorazovú záležitosť. Nenapadlo mi, že ju budem musieť neustále oživovať, pretože spoločnosť sa nevzdeláva tak, ako by som očakávala. Stále sa musím vracať na začiatok a vysvetľovať to isté.
Je niečo, čo vás spája s inými generáciami?
Všetci mi kladú otázky, akoby som bola profesionálna Rómka. Nemám čarovné načúvadlo, odkiaľ čerpám informácie o rómstve. Som obyčajný človek, taký ako vy alebo ktokoľvek iný. Moja špecifická skúsenosť spočíva v tom, že pochádzam z rómskej rodiny, ktorá je hlučná, živelná a rada dobre a nezdravo jedáva.
Spoločná skúsenosť mojej rodiny a iných rodín tkvie najmä v tom, že sme sa museli od detstva vyrovnávať s predsudkami. Rôzne generácie Rómov zažívajú to isté, napríklad zákazy stretávania s nerómskymi deťmi, odsudzovanie zmiešaných manželstiev, nepríjemnosti v každodennom živote. Či už nastúpime do autobusu a každý si intuitívne chytí peňaženku, alebo nás predavačky prenasledujú po celej predajni, aby sa uistili, že nekradneme. To všetko súvisí s negatívnym obrazom Cigána, ktorý pretrval dodnes.
Emília Rigová je vizuálna umelkyňa, niekedy vystupuje pod menom Bári Raklóri. Vo svojej tvorbe skúma premenlivosť vlastnej identity a narúša stereotypné predstavy o rómskej etnicite. Vystavuje doma i v zahraničí, v roku 2018 získala prestížnu umeleckú Cenu Oskára Čepana. Na pôde Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, kde vyučuje, založila Kabinet rómskeho umenia a kultúry.