Sadám si s dcérou prváčkou k úlohám. Precvičujú si rozpoznávanie počiatočných písmen slov a učia sa vnímať rozdiel medzi š, č, ž. Je to rutina. Od septembra, kedy som sa stala nedobrovoľne učiteľkou mojej dcéry (vďaka pandémii), sme si prešli už toľkými úlohami, pracovnými listami, cvičeniami. Mysľou som už inde a v duchu dcére napovedám, aby sme to mali čím skôr hotové. Ide jej to dobre – obrázok žraloka spojí s písmenom Ž, šálku so Š, a čajník s Č. Zostáva priradiť už len zopár obrázkov. Zastaví sa pri postavičke tmavého chlapca s kučeravými vlasmi a s otrhanou sukničkou. Chvíľu premýšľa. Ja už mám na jazyku odpoveď a teším sa, kedy skončíme. Je to jasné – na obrázku je černoch a slovo sa začína na Č. “Je to Č mama?” pýta sa ma. “Uhm” odpoviem jej. “Č ako človek však?” Preberiem sa z letargie. Jej odpoveď ma prekvapí. “Áno správne”, odpoviem a neprezradím, akú odpoveď som jej chcela podsunúť…Načo aj? Ona videla človeka, kým ja som videla farbu.