Kde bolo tam bolo, bolo raz jedno dievčatko menom Dominika, ktorému sa jedného dňa zmenil život.
Jedného dňa prišla do jej života rodina, ktorá si povedala, že práve ona je tým dievčatkom, po ktorom tak veľmi túžili. A tak do ich rodiny pribudla vtedy dvojročná Dominika. Teraz je z nej už dvadsaťtriročné dievča.
Keď mala Dominika šesť rokov, tak jej mamina povedala, že Dominika je z takého domčeka, kde deti čakajú na novú maminku a nového tatinka . Samozrejme, že Dominika bola príliš malá na to, aby to pochopila tak, ako to jej mamina myslela. Ale keď už mala Dominika osem rokov, všetko pochopila. Pochopila, že nie je z mamičkinho bruška, ale že to nič nemení na tom, že ju maminka a ocinko veľmi ľúbia . Maminka sa veľmi bála jej reakcie, ale Dominika sa usmiala a povedala, že jej to nevadí, že aj tak je to jej mamina .
Dominika mala ešte staršieho brata, ktorý sa volal Marek a bol od nej o päť rokov starší. Marek jej ale nedával pocítiť, že ju ma rád. Skôr naopak. Marek si totiž myslel, že mama má radšej Dominiku a jeho prestala ľúbiť.
Bývali v malom mestečku a ich mamina musela každý deň dochádzať do Bratislavy. Ráno išla skoro na vlak a večer naspäť. Bolo to pre maminu veľmi náročné, či už po finančnej stránke a aj kvôli tomu, že chodila domov veľmi unavená. Keď Bola Dominika v treťom ročníku začala chodiť na atletiku a bola v nej veľmi dobrá. S veľkou radosťou chodila domov a čakala na mamu, kedy už konečne príde domov z Bratislavy, aby jej mohla rýchlo oznámiť, že má medaile a že predbehla dievčatá, ktoré boli od nej o dva roky staršie.
Dominiku čoraz viac bavil šport a keď bola piatačka,nastúpila do športovej triedy a všimol si ju jeden tréner. Pýtal sa jej, či nechce skúsiť volejbal. Aj keď mala Dominika obrovský strach, s radosťou prišla na prvý tréning. Jedného dňa prišiel pre Dominiku veľký zvrat. Mama jej oznámila, že sa budú sťahovať do Bratislavy. Pre Dominiku to bol veľký šok. Nechcela sa sťahovať už len kvôli kamarátom, spolužiakom, športu a samozrejme rodine. A Marek? Ten sa naopak veľmi tešil na veľké mesto.
Dominika bola smutná, pretože si musela nájsť nových kamarátov a musela nastúpiť na novú školu. Bála sa, či si nájde nových priateľov. Prvý dojem zo školy bol však dobrý. Usmievali sa tam na ňu, mala rada spolužiakov a oni ju. Škola sa jej zapáčila.
Ale neskôr sa stal pravý opak. Dvaja spolužiaci, jedno dievča a jeden chlapec, ju každý deň mali v zuboch. Dominika po prvýkrát čelila šikane. V tú dobu Dominika ani len nevedela, čo “šikana” znamená . A ani nerozumela, prečo jej nadávali. Samozrejme vedela, že je iná, ale nebrala to tak, že je zlá. Dominika vedela, že je cigánka. Len nerozumela, prečo jej nadávali do cigánskych opíc. Prečo jej hovorili, aby pila veľa mlieka nech vybledne? “Smradľavá opica, čo sa nekúpe” bola jedna z mnohých nadávok. Dominika bola v šoku. Pred tým jej nikdy nikto takto škaredo nenadával. A sama seba sa pýtala, prečo? Veď nesmrdí, kúpe sa každý deň. Ani nie je na nich zlá. Takto Dominika stále dookola každý deň musela počúvať to isté. A viete čo? Dominika skoro dva roky nikomu nič nepovedala. Ani len svojej maminke. Každý večer Dominika plakala a išla do školy veľmi znechutená. Aj napriek tomu že nič nepovedala, si ju všimla jej triedna učiteľka. Všimla si, že jej nové vysmiate slniečko menom Dominika sa už neusmieva, chodí po chodbách sama. A tak si Dominiku zastavila a spýtala sa, čo sa s ňou deje. No Dominika nič nepovedala. Pani učiteľka tak naliehala, že Dominike sa až slzy spustili a po dvoch rokoch prehovorila, čo sa v jej triede deje. Pani učiteľka ostala v šoku. Dominika ani sama nevedela, prečo nič nepovedala. Možno preto, že nechcela, aby si o nej mysleli, že je bonzáčka. Dominike spadol veľký kameň zo srdca. Triedna učiteľka si dala predvolať žiakov a kontaktovala rodičov. Žiaci dostali i dvojky zo správania a samozrejme sa museli Dominike ospravedlniť . Ale neuveríte čo sa stalo. Chlapec, ktorý jej tak veľmi nadával, sa stal jej najlepším kamarátom.
A Dominike sa zrazu začalo chcieť s radosťou chodiť do školy, všetci ju zbožňovali, reprezentovala školu v športe. Konečne jej rodičia našli aj volejbalový klub, aby mohla chodiť na tréningy . A viete čo? Dominika si Bratislavu zamilovala. Sama si naštudovala, akou MHD sa dostane na tréningy aj domov. Stala sa samostatným dievčaťom. ☺
No potom prišiel v jej živote ďalší zlom – výber strednej školy.
Prišli nové obavy. Ako zapadne? Stretne sa znova sa so šikanou?
Dominika si vybrala dve stredné školy. Keďže mala k športu bližšie, vyhralo športové gymnázium. V prvom ročníku na strednej škole zapadla perfektne. Bola šťastná. Našla si veľmi dobrú kamarátku Sašku. Akurát Saška v triede veľmi nezapadla. Dominika ju však vnímala úplne normálne, neprišla jej iná. Veď všetci sú si rovní. Časom, keď spolužiaci videli, že Dominika sa čoraz viac venuje Saške, odstrčili aj ju. Dominika nechápala prečo. Neskôr k nej prišla jej spolužiačka a povedala: ”Vieš Dominika, keby si sa nebavila so Saškou, tak by sme sa s tebou bavili.” Dominiku to veľmi prekvapilo, pretože si myslela, že na strednej škole sú vyspelejší ľudia, ktorí inakosť neriešia. Spolužiaci si vytvorili súkromnú skupinu na internete, kde uverejňovali spoločné fotky Sašky a Dominiky. Začali ich osočovať, urážať a veľmi sa na tom bavili. Jeden spolužiak sa už na to nemohol pozerať a o všetkom Saške a Dominike povedal. A viete prečo nemali Sašku radi? Podľa spolužiakov mala postavu ako KUŽEL a bola tučná. Tentokrát to však Dominika nenechala len tak a skúsila sa obrátiť na triednu učiteľku ako na základnej škole.Triednej povedali o všetkom, čo sa deje. Viete, čo im na to povedala triedna? “No Dominika, to si musíte vyriešiť sama.” Dominika naštvane odišla domov a povedala svojej mamine, že ak ju nedá na inú školu, prestane chodiť do školy. A aj tak bolo. Dominika prestala chodiť do školy. Nemala chuť vidieť spolužiakov, učiteľov, nikoho z tej školy. Začalo leto a Dominika si vydýchla, že nemusi dva mesiace chodiť do školy. Celé leto si užívala so Saškou.
Keď sa blížil tretí ročník, dva týždne pred nástupom do školy, sa jej mama spýtala: “No čo? Stále chceš ísť do inej školy? ” Dominika s radosťou povedala, že áno! Aj keď vedela, že jej hrozí nástup od prvého ročníka. Urobila by všetko, len aby už nemusela chodiť do tej školy. Do týždňa mala Dominika novú školu -Strednú zdravotnícku školu -odbor masér. Musela začať úplne od začiatku, ale dodnes to Dominika neoľutovala. Škola ju bavila. Bola šťastná, že sa už nestretla so šikanou a brali ju presne tak, ako aj iných žiakov. Na škole boli aj mnohé iné rasy.
Keď mala Dominika osemnásť, našla si priateľa, s ktorým je dodnes. Ak sa pýtate, či je biely alebo cigán, tak je biely .Dominika nemala obavu že nemá rád cigánov. Skôr sa obávala stretnutia s jeho rodinou. Obavy však boli zbytočné, do rodiny ju bez problémov prijali.
V maturitnom ročníku, bola dôsledkom vlastnej chyby Dominika nútená prerušiť štúdium na jeden rok a až potom zmaturovať. No proste trúba 😉 Počas prerušeného štúdia chodila do práce a otehotnela. Prvá myšlienka, ktorá jej prebehla hlavou bola, či stihne maturity. Nestihla by to ich. O dva týždne však Dominika o bábätko prišla. Veľmi ju to bolelo. Povedala si, že to tak má asi byť. Ani nie o mesiac Dominika opäť otehotnela. Bála sa, či počas tehotenstva všetko zvládne – školu, prax v nemocnici, učenie aj maturitu. Našťastie zvládla úplne všetko. ☺
Dominika sa chcela podeliť so svojimi radami a skúsenosťami a pomáhať aj druhým. Tak sa stala dobrovoľnou poradkyňou pre rómske detičky v nerómskych náhradných rodinách, pretože majú veľa spoločného .☺ Chce, aby bolo každé dieťa pochopené, ale hlavne vypočuté v tých najťažších chvíľach.
A čo Dominika a volejbal? Po prestúpe na inú školu, tréningy nestíhala, keďže niekedy musela byť v škole do 17.15. Bolo jej ľúto, že to zahodila.
Dnes má Dominika 23 rokov a porodila tú najkrajšiu dcérku, akú si len mohla prestavovať! Volá taktiež Dominička a má rok a pol. Dominika sa naplno venuje svojej malinkej a uvažuje o diaľkovom štúdiu vysokej školy, aby stíhala aj jej výchovu.
Malá Dominička je celý tatinko. Ešte aj biela je ako on. No temperament sa v nej neschová. Akonáhle jej pustíte rómsku hudbu, už aj kričí “hopá!” a cupitá a tancuje.
Je skvelé vidieť, ako sa dieťa vyvíja. Je to však aj dosť náročné, preto obdivujte všetky maminky. Či už biologické alebo náhradné. Mama je len jedna. Tá, ktorá Vám rozprestrie náruč, pohladí Vás, pobozká.
Dúfam, že príbeh dievčatka Dominiky sa Vám páčil , pretože príbeh je skutočný. A ja o tom niečo viem, pretože je to môj príbeh ☺