Aj keď Rómovia žijú na Slovensku od 14. storočia, majorita ich dodnes neprijala. Svoju úlohu v tom zohrávala uzavrenosť rómskych rodín, ale aj predsudky okolia. „Nie je pravda, že väčšina Rómov kočovala, ani že sa sťahovali do osád z vlastnej vôle,“ vysvetľuje etnológ Tomáš Hrustič. Jediným spôsobom, ako sa zbaviť predsudkov, je podľa neho vytvárať si vzťahy s ľuďmi, ktorých sa týkajú. Práve neznalosť plodí strach.
Aké je najčastejšie nedorozumenie medzi majoritou a rómskou menšinou?
Základný problém je to, že majorita chápe Rómov ako jednoliaty celok alebo ešte horšie komunitu. Pritom ide o veľmi heterogénnu skupinu ľudí, či v rámci Slovenska, regiónov alebo konkrétnych lokalít. Rómovia sú rozmanití rovnako ako iné národy, národnosti alebo etnické skupiny. Môžeme hľadať spoločné črty rôznych skupín v rámci rómskej národnostnej menšiny, podobne ako ich hľadáme v tradíciách a kultúre ľudí napríklad zo Spiša alebo Horného Zemplína, zovšeobecnenia však môžu byť zradné.
Aké skupiny tvoria rómsku národnostnú menšinu?
Na Slovensku tvoria dve základné skupiny takzvaní usadlí Rómovia a olašskí Rómovia, ktorých je menej ako pätina. Nie je pravda, že všetci Rómovia žili kočovným spôsobom života. Väčšina z nich je usadlých, teda žijú na jednom mieste už niekoľko storočí. Prvé dokumenty o Rómoch na Spiši sú zo 14. storočia, rómske rodiny odvtedy žijú v mnohých spišských obciach popri majorite.
Podľa jazyka možno Rómov rozdeliť na slovenských, ktorí žijú prevažne na strednom a východnom Slovensku, a po maďarsky hovoriacich. Niekedy sa nazývajú Rumungri, čo doslova znamená maďarský Róm. S týmto pomenovaním sa však stotožňujú aj po rómsky a slovensky hovoriace rodiny. Potom sa definujú buď ako olašskí Rómovia, alebo Rumungri.
Aj v rámci Európy ide o rôznorodé skupiny ľudí, ktoré je ťažké zjednotiť do spoločnej kategórie. Spája ich pôvod a stigmatizácia bez ohľadu na ich sociálne postavenie. Väčšina spoločnosti v krajinách, kde žijú, ich považuje za niečo cudzie, čoho sa treba báť. V súčasnosti môžeme hovoriť aj o politickej kategórii, v rámci ktorej dochádza ku kreovaniu spoločnej európskej rómskej identity a spoločných snahám o politickú emancipáciu.
Podľa čoho považujete človeka za Róma, Rómku vo svojich výskumoch?
Základom je, ako sa človek identifikuje, či sa hlási k rómskej národnosti. Do úvahy berieme aj to, ako ho vnímajú iní bez ohľadu na to, ako sa cíti. Ak žijete na Slovensku, mnohí vás budú automaticky považovať za Slováka a môžete sa tak aj objektívne cítiť. Zároveň môžete mať rómsku identitu, pretože napríklad vaša mama je Rómka a naučila vás po rómsky. Za Róma vás považujú aj spolužiaci, pretože máte tmavšiu pokožku.
V niektorých situáciách sa môžete cítiť ako Slovák, povedzme keď v hokeji fandíte Slovensku, niekedy ako Maďar, pretože hovoríte aj po maďarsky, inokedy ako Európan. Potom existujú aj určité politické kritériá, na základe ktorých sa vytvárajú národnostné menšiny. V niektorých krajinách je definované zákonom, že členom národnostnej menšiny môže byť len človek, ktorý má predkov z národnostnej menšiny, ovláda jej jazyk a pozná jej kultúru.
Identita je dynamická, viacvrstvová a v podstate subjektívna. Keď robíme výskum, všetky tieto rozmery sa prelínajú. Často ideme do komunity, ktorá je považovaná za rómsku, vytvoríme si v nej vzťahy a diskutujeme s ľuďmi, ako sa vnímajú oni. Napríklad v mnohých osadách žijú aj nerómovia, ktorí tvoria pomerne významnú časť miestnych obyvateľov.
Prečo si majorita drží od Rómov odstup, hoci tu žijú po stáročia?
To by som aj ja rád vedel! Existujú o tom rôzne teórie. Keď Rómovia prišli na Slovensko, žili v uzavretých skupinách, s majoritou sa príliš nespájali a pristupovali k nej obozretne. Aj keď bol Spiš v minulosti multikultúrna lokalita, kde žili Nemci, Slováci, Maďari, Židia či Turci, Rómovia si uchovali istú uzavretosť. Živili sa ako kováči alebo muzikanti, nikdy neobrábali pôdu, a tým sa v Uhorsku tiež vymykali.
Dôležitú úlohu zohralo a dodnes zohráva aj to, že sa od majority fyzicky odlišujú, majú tmavšiu pokožku a hovoria iným jazykom. Na rasizmus doplácajú aj Rómovia, ktorí sú súčasťou strednej triedy. Pre tmavšiu pokožku ich napríklad nepustia do reštaurácie.
V 20. storočí postavenie Rómov silne ovplyvnilo to, že boli prenasledovaní. Počas prvej republiky vychádzali zákony, ktoré zamedzovali olašským Rómom kočovanie. Pred druhou svetovou vojnou vznikali rôzne pogromy na rómske osídlenia. V rámci Slovenského štátu boli rómske rodiny systematicky vyhladzované a vytláčané na okraj spoločnosti.
Je preto absurdné, že sa dnes hovorí o nelegálnych rómskych osadách. Všetky vznikli na základe rozhodnutí lokálnej, regionálnej alebo štátnej moci, či už v medzivojnovom období, počas druhej svetovej vojny, alebo za socializmu. Išlo o rozhodnutia konkrétnych ľudí, ktorí vyčlenili Rómov z obce a prinútili ich, aby sa presunuli inam.
Obozretnosť je teda vzájomná.
Určite súvisí s pocitom, aký máte medzi ľuďmi, ktorí sú vám cudzí. Rómske deti sa učia odmalička, že musia byť obozretné. Od prvých kontaktov s nerómskymi deťmi v škôlke alebo škole je im dávané najavo, že sú iné a že nie sú medzi svojimi. To na nich zanechá veľké stopy do budúcnosti a ovplyvní to, ako budú pristupovať k majorite.
Keď som žil v rómskej osade a chcel som si ísť večer napríklad kúpiť cigarety na benzínku, prekvapilo ma, keď mi hovorili – Počkaj, nechoď tam sám. Neskôr som pochopil, že mali strach, aby ich niekto nenapadol alebo neosočoval, a preto chodili večer do mesta v skupinách. Na druhej strane, spolu sú hlučnejší a vzbudzujú strach u majority. Všetko sú to stratégie, ako sa pohybovať mimo svojho prostredia.
Médiá často ukazujú len život v osadách. Ako takýto obraz Rómomv ovplyvňuje mienku verejnosti?
To, čo médiá prezentujú ako rómske, sú často znaky generačnej chudoby. A tie sú rovnaké všade na svete, či už v brazílskej favele, v slume alebo gete. Sú to stratégie prežitia, ktoré si človek osvojuje od rodičov a starších súrodencov, keď sa narodí do tohto prostredia.
Jedným z nepochopení je napríklad to, že ľudia žijúci v osadách potrebujú kurzy finančnej gramotnosti. To je nezmysel, práve my by sme sa mohli učiť od nich, ako si poradiť v podmienkach, v ktorých sa nachádzajú. V dlhodobom cykle generačnej chudoby platia úplne iné pravidlá než v strednej triede. Ak by sme sa ocitli v osade, bolo by pre nás náročné tam prežiť. Akonáhle má však takáto rodina stabilnejší príjem, postupne sa jej finančné správanie vyrovnáva strednej triede. Nepotrebuje na to školenia.
Keď som žil v osade, venoval som sa aj fenoménu úžery, ktorá sa udržiava práve v podmienkach, kde ľudia žijú dlhodobo v chudobe. Požičať si od úžerníka je pre nich jediný spôsob, ako zvládnuť situácie, keď nemajú žiadne peniaze. Keď potrebujú malú hotovosť na jedlo pre deti, obrovský úrok je v tej chvíli irelevantný, aj keď sa preň prepadávajú do väčšej chudoby. Riešením však nie je pozatvárať úžerníkov, ale podporiť celé spoločenstvo, aby sa vymanilo z chudoby, napríklad prostredníctvom mikropôžičiek.
Aké sú ďalšie stratégie prežitia v chudobe?
Na záberoch z osád častokrát vidno aj televízory alebo satelity pripevnené na chatrčiach. Pri pohľade zvonku to často nechápeme, ale ide o jednu zo stratégií, ako prežiť v katastrofálnej chudobe. Treba mať doma niečo cenné, čo môžete na týždeň odniesť do záložne a po sociálnych dávkach vykúpiť späť.
Do istej miery medzi stratégie prežitia patrí aj to, že širšia rodina drží spolu a pomáha si navzájom preklenúť nedostatok a finančnú tieseň. Vo veľkej skupine je vždy šanca, že niekto získa brigádu, alebo navarí aj ostatným deťom. Pre mladé rodiny potom môže byť ťažké vymaniť sa z chudoby. Aj keď sa snažia osamostatniť od rodičov a nájdu si zamestnanie, svoj príjem prirodzene rozpúšťajú medzi široké príbuzenstvo. Vnímajú to ako svoju povinnosť.
Ani projekty na podporu zamestnanosti často neberú do úvahy podmienky, v ktorých žijú jednotlivé skupiny. Napríklad v niektorých obciach chodia muži zarábať do zahraničia, inde nechcú odísť od rodiny. Dôvodom, prečo nevydržia v zamestnaní, teda nemusí byť nedostatok pracovných návykov, ale rôzne iné bariéry. Preto by sme nemali zovšeobecňovať. Práve generačná chudoba ovplyvňuje to, ako sa ľudia správajú a aké stratégie volia na to, aby si zabezpečili čo najvýhodnejší spôsob prežitia.
Aká časť rómskej populácie žije v osadách?
Zo 420-tisíc Rómov žije viac ako polovica integrovane, teda rozptýlene medzi majoritou. Zvyšok žije segregovane, čo môže napríklad znamenať, že na jednej ulici v rámci obce bývajú iba rómske rodiny. Väčšina z nich nemá problém s chudobou. Dokopy je na Slovensku asi 250 osád, z ktorých stovka je na tom veľmi zle. Hovoríme asi o 30 000 ľuďoch, čo nie je až také vysoké číslo. Rozhodne nejde o žiaden katastrofálny „rómsky problém“.
Ak by sme mali citlivo nastavené politiky, vybudovať infraštruktúru v osadách by nestálo veľa. Žiaľ, väčšina projektov nevníma Rómov ako partnerov, ale ako objekty, ktorým treba pomôcť. A to je veľmi zraňujúci a stigmatizujúci prístup. Sami najlepšie vedia, čo by potrebovali a ako by to mohlo fungovať.
Ako sa dá zbaviť predsudkov?
Predsudky sú našou bežnou kognitívnou výbavou, pomocou nich kategorizujeme skupiny ľudí okolo nás. Keď som žil v osade, postupne som si uvedomoval hĺbku svojich predsudkov. Častokrát som bol až zhrozený z toho, ako som o Rómoch uvažoval, hoci som už pred tým o nich veľa vedel. Jedinou možnosťou, ako sa ich zbaviť, je byť vystavený dennodennému kontaktu so skupinou, voči ktorej ich máme. Nemyslím si, že spoločnosť sa zmení, ak budú médiá prinášať viac pozitívnych príkladov. Treba začať od seba.
Opakom je situácia v mnohých obciach na východnom a strednom Slovensku, kde vznikajú segregované rómske školy a nerómovia vozia deti inam. Aj keď ich deti žijú v jednej dedine, nemajú absolútne žiadny kontakt. Ešte ich rodičia spolu chodili do školy, dnes tam vyrastajú generácie detí, ktoré sa medzi sebou nepoznajú a majú zo seba strach. O niekoľko rokov to povedie k vážnym problémom.
Tomáš Hrustič sa venuje romistike, pôsobí ako vedec v Ústave etnológie a sociálnej antropológie Slovenskej akadémie vied. V rámci svojho výskumu žil rok v segregovanej rómskej osade. V rokoch 2006 až 2017 koordinoval program rómskej politickej participácie. Od roku 2017 je členom Výboru pre národnostné menšiny a etnické skupiny, poradného orgánu Úradu vlády SR. Spolu s religionistkou Tatianou Zachar Podolinskou napísali publikáciu Čierno-biele svety: Rómovia v majoritnej spoločnosti na Slovensku.