Narozprávala: Michelle Kubištová
Lucia Čurejová (Klub mladých rómskych autorov)
Bolo raz jedno kráľovstvo, kde panoval starý kráľ a ten bol veľmi zlý. No po čase zomrel a na trón nastúpil jeho syn Maximilián. Maximilián bol na rozdiel od svojho otca veľmi dobrý a spravodlivý. Jeho poddaní ho mali veľmi radi, a preto mu verne slúžili. Verne mu slúžil aj kováč Džuvalo, ktorý mal sedem dcér a žiadneho syna. Hneval sa na ženu vždy, keď si na to spomenul. „Čo si to za ženu, keď si mi nedala syna?“ vyčítal jej. Bolo mu ľúto hlavne preto, lebo nemal komu prenechať kováčske remeslo. Ale všimol si, že jeho dcéra Muršoro ho vždy pozoruje pri práci. Stále mu kládla veľa otázok, na ktoré jej Džuvalo vždy rád odpovedal. „Dado, prečo to železo kladieš najprv do ohňa a potom do vody?“ Muršoro bola zvedavá. No bola aj veľmi nezbedná. Bila sa s chlapcami, vystrájala a vyrábala si praky, ktorými strieľala do vtákov. A preto ju všetci volali Muršoro, lebo sa správala ako chlapec. Ale aj napriek tomu Muršoro bola veľmi pekná a dobrá. Príliš často sa obšmietala okolo otca pri práci, až sa naučila kováčskemu remeslu. Pomáhala otcovi a sama si ukula veci pre seba a sestry, ako železné ruže, sponky do vlasov či vtáčiky. Džuvalo mal z nej radosť, aj keď sa mu Rómovia vysmievali. „Hej, Džuvalo, Muršoro ti nahrádza syna?“ Džuvalo sa preto vždy zlostil, ale Muršoro ho vedela upokojiť. „Dado, mne to nevadí, že ti pomáham, páči sa mi táto práca a robím ju rada,“ povedala Muršoro otcovi. Ten ju iba pohladkal a pustili sa do práce, pretože tentoraz kuli podkovy pre kráľovské kone. Mladý kráľ Maximilián mal veľa starostí s vládnutím. No najväčšmi sa trápil tým, že jeho radcovia mu radili oženiť sa s princeznou zo susedného kráľovstva. Vraj kráľovič by nemal vládnuť sám a po jeho boku musí stáť krásna princezná. Aj keď sa Maximilián ešte nechcel ženiť, poslúchol radcov a poslal poslov do susedného kráľovstva. Starý kráľ, otec Maximiliána, sa kedysi dohodol so susedným kráľovstvom, že spoja svoje kráľovstvá svadbou svojich detí. Maximilián sa obával, že princezná nebude milá alebo že sa jej on nebude páčiť. Keď sa poslovia vrátili od susedného kráľa, Maximilián sa od nich dozvedel, že princezná nie je vôbec pekná a hlavne je krutá a zlá. Ale jej kráľovstvo je veľmi veľké a bohaté. Maximilián bol preto veľmi smutný a nevedel, čo má robiť. „Nemôžete odmietnuť princeznú, lebo nám kráľ vyhlási vojnu!“ povedal jeden z radcov. A tak sa aj stalo. Maximilián odmietol ruku princeznej a susedný kráľ im vyhlásil vojnu. Džuvalo bol jediným kováčom v celom kráľovstve, a preto si ho kráľ dal zavolať do zámku, aby preňho ukul meče, štíty, brnenia, podkovy pre kone a iné veci a zbrane do boja. Keď sa Džuvalo o tom dozvedel, veľmi sa naľakal. „Ako ja už môžem kuť pre kráľa toľko veľa vecí? Veď som už starý, sila ma opúšťa a nevládzem,“ žaloval sa Džuvalo svojej žene. Keď to Muršoro počula, bolo jej ľúto otca, a preto sa rozhodla ísť na zámok namiesto neho. „Prezlečiem sa za chlapca a budem tvoj syn,“ povedala Muršoro rodičom, a tak aj bolo. Hoci Džuvalo namietal, dobre vedel, že ak si Muršoro niečo zaumieni, tak bude vždy po jej. Skoro ráno si vzala veci a odišla do zámku.
„Dobrý deň, pán kráľ!“ pozdravila sa kráľovi Maximiliánovi. „Ja som Muršoro a prišiel som namiesto svojho otca Džuvala. Dado je už starý, trasú sa mu ruky a už aj slabo vidí. Ťažkú kováčsku prácu by tu on nezvládol, a preto som prišiel ja. Priučil som sa kováčskemu remeslu a vy, kráľ môj, budete so mnou spokojný,“ rozhodne povedala Muršoro. „Si veľmi mladý na tú prácu, a preto ťa vyskúšam. Chcem, aby si mi zajtra dal meč ostrý ako britva a pevný ako skala,“ prikázal kráľ. „Dobre!“ povedala Muršoro a už aj sa pustila do práce. Pracovala celý deň a celú noc, aby mladý kráľ dostal meč, aký chce. Ráno mu Muršoro doniesla hotový meč. Kráľ bol veľmi prekvapený, keď videl, že meč je v jeho ruke pevný a ostrý. „Povedzte, pán kráľ, neverili ste, že rómsky chlapec dokáže niečo urobiť, čo?“ odvážne sa opýtala Muršoro. No tu ju za jej otázku okríkol radca: „Chlapče, si príliš drzý, odíď!“ prikázal jej. No kráľ sa iba usmial, lebo sa mu páčila chlapcova odvážnosť. Od toho dňa Muršoro kula meče, štíty či reťaze a podkovy pre kone vo veľkom množstve a kráľ Maximilián bol už spokojný. Mladý kráľ často chodieval do dielne a rozprával sa s Muršoro. On jej rozprával o kráľovských povinnostiach, o živote kráľa a Muršoro mu rozprávala o živote Rómov, o ich zvykoch a radostiach. Dokonca ho naučila rozprávať po rómsky. Kráľ si veľmi obľúbil Muršoro, niekedy bol sám prekvapený tým, ako má rád svojho kováča. Chodil s ňou na prechádzky a dovolil jej chodiť cez voľný čas domov do osady. Džuvalo sa najviac obával, aby sa Muršoro nejako neprezradila, že je dievča. „Neboj sa, Dado, kráľ na to nikdy nepríde. Nikdy si neumývam tvár ani si nečešem vlasy,“ oznámila Muršoro. Sestry sa jej vždy vypytovali, aký je kráľ, ako sa žije na zámku. A Muršoro o ničom nerozprávala tak pekne a milo ako o svojom kráľovi. Keď ju počula jej matka, ako opisuje kráľa, videla v jej očiach to, čo videla u ďalších dcér vždy, keď sa do niekoho zaľúbili. Matka sa preto bála o Muršoro. Keď Muršoro vyrobila kopu mečov, štítov, podkovy pre kone, kráľ sa vybral so svojou armádou za susedným kráľom. Maximilián a jeho vojaci boli veľmi odvážni. Bojovali zo všetkých síl a nakoniec vojnu vyhrali. Kráľ sa vrátil domov, Muršoro bola veľmi šťastná, že ho opäť vidí. Aj Maximilián bol rád, že je opäť doma, a preto usporiadal veľkú hostinu. Pozval všetkých udatných bojovníkov a celú noc oslavovali víťazstvo. Po týždni sa Maximilián rozhodol prejsť sa po celom svojom kráľovstve a prišiel aj do dediny. Preobliekol sa za žobráka a vošiel do krčmy. Sadol si vzadu do kúta a počúval ľudí, čo o ňom hovoria. „Náš kráľ je veľmi dobrý, a preto mu budem vždy verný!“ vyhlásil jeden muž. Potom zašiel aj do rómskej osady. Navštívil Džuvala a jeho rodinu. „Pán vás žehnaj!“ pozdravil sa žobrák. „Pán žehnaj aj Teba,“ odzdravil sa Džuvalo, „čo ty tu robíš? Tu ti nikto nemá dať žiadny grošík, my sme rovnako chudobní ako ty, ale ak nás neodmietneš, tak ťa pozývam na náš skromný obed,“ pozval Džuvalo žobráka. Pozvanie prijal a sadli si vonku pri ohníku. Džuvalova žena všetkým naložila do misiek polievku z kotlíka a k tomu im dala marikľi. Dala aj žobrákovi, ktorý sa jej poďakoval. „Čo je to za jedlo, marikľi?“ žobrák bol zvedavý. „To je náš chlieb z múky a vody pečený na ohni,“ povedala žena. „To sú všetky vaše dcéry?“ ďalej sa vypytoval žobrák.
„A synov nemáte?“ „Žiaľ, synov nemám,“ smutne odpovedal Džuvalo. „Nebuď smutný, Džuvalo, máš šesť pekných dcér a k nim ti pribudnú zaťovia, budeš mať až šiestich synov,“ potešil ho žobrák. „Sedem!“ vyhŕkla jedna dcéra. Tu na ňu jej mater vyskočila: „Preač, maphen leske palo Muršoro. Jov šaj varekaske oda phenel a oda pes šaj dodžanel he o kráľis a pajis avla bida.“ Lenže žobrák-kráľ vedel po rómsky a pochopil, že vykríkla na dcéru, aby prestala rozprávať o Muršoro, aby žobrák nikomu nehovoril o nej a kráľ sa nedozvedel o tom, že jeho kováč je ich dcéra. Vtom vo svojom srdci kráľ pocítil veľkú radosť a neznámy pocit, ktorý sa nazýva láska a kráľ ho doteraz nepoznal. Kráľ sa s nimi poobede rozlúčil a šťastný utekal do zámku. Cestou domov rozmýšľal o tom, že má rád Muršoro, ktorá bola preňho doteraz iba odvážny mladý chlapec a jeho kováč. „Ako to, že som neprišiel na to, že nie je chlapec?“ premýšľal. Spomenul si, ako mu Muršoro rozprávala o Rómoch, o tom, že sú to normálni ľudia, ktorí majú radi slobodu, ktorí si zachovávajú svoje tradície. A to, že spievajú a pritom tancujú, je veľmi pekné aj podľa kráľa. Vyzliekol si žobrácke šaty a obliekol si svoje kráľovské. Potom rýchlo bežal do dielne Muršoro. Muršoro bola veľmi šťastná, že vidí mladého kráľa. „Dobrý deň, vaša výsosť!“ pozdravila sa. „Aj tebe, Muršoro. Prišiel som ti osobne oznámiť, že už môžeš ísť domov, vojna sa, vďakabohu, skončila a ty tu už nemáš čo robiť,“ povedal jej kráľ. „Choď domov k rodičom!“ prikázal jej. Muršoro bola z toho veľmi smutná, hoci sa tešila, že konečne bude s rodinou. Muršoro ľúbila mladého kráľa Maximiliána, preto sa v noci rozplakala, že ho už nikdy neuvidí. Skoro ráno prišli vojaci do domu Džuvala a odviedli Muršoro na zámok. Všetci plakali a hovorili, že je nevinná, pretože si mysleli, že sa kráľ dozvedel o Muršoro, že nie je chlapec. Vojaci zaviedli Muršoro do jednej komnaty, kde na ňu čakali služobné. Tie ju okúpali, učesali a dali jej nádherné šaty a topánky. Muršoro ničomu nerozumela. Za ten čas predstúpil pred kráľa Džuvalo a prosil ho o milosť pre Muršoro. „Kráľ môj, netrestaj Muršoro za to, že ti verne slúžila, aj keď je žena a nie chlapec. Potrestaj za to mňa, pretože ja som jej dovolil prísť tu pracovať,“ prosil Džuvalo. „Nepros ma za to, čo nechcem vykonať. Ja nemám prečo trestať Muršoro a ani teba, pretože v tejto chvíli som ti vďačný za to, že tu Muršoro bola,“ povedal kráľ a usmial sa. Tu už slúžky priviedli Muršoro pred kráľa. Maximilián a Džuvalo ju nespoznali a nevedeli sa vynadívať na ňu. Muršoro bola veľmi krásna. „Kráľ môj, neviem, prečo si ma dal obliecť do nádherných šiat. Ak ma chceš potrestať za to, že som ti verne slúžila, tak to urob. Lenže to nebude spravodlivé, aj napriek tomu, že nie som chlapec,“ bránila sa Muršoro. Na to kráľ podišiel k nej a chytil ju za ruku. „Nechcem ťa potrestať, Muršoro, lebo nemám prečo. Máš pravdu, trest za poctivú prácu si nikto nezaslúži. Ja, tvoj kráľ, ťa pred tvojím otcom prosím o tvoju ruku. Vydaj za mňa, prosím!“ Muršoro prekvapená a šťastná povedala: „Áno!“ „To nie!“ vykríkol najstarší radca. „Nemôžete si vziať Cigánku!“ vyhlásil. „Nemôžem, pán hlavný radca? Čujte, dvorania, odkedy kráľovi rozkazujú radcovia? Nikdy to tak nebývalo a ani nebude. Ja si vezmem Muršoro a ona bude vaša kráľovná!“ povedal kráľ.
„Ale kráľ môj, veď je to Cigánka a váš otec ich nemal rád. Pri pamiatke vášho otca a kráľa, prosím vás, nerobte to,“ prosil radca. „Vojaci, odveďte von radcu a dajte mu robiť tú najťažšiu prácu, akú vždy vykonávali Rómovia. Otec ich nemal rád, vždy hovoril, že sú iní, že to nie sú ľudia. Ale pozrite sa na Muršoro. Vykonávala ťažkú mužskú prácu a vykonávala ju poctivo. Čo je na nej alebo na ostatných Rómoch neľudské? To, že pohostia žobráka, prichýlia ho aj na noc, navzájom sa všetci majú radi a pomáhajú si, sa vám zdá neľudské? Nie, naopak, sú to ľudia veľkého srdca, a preto ťa ľúbim, Muršoro,“ povedal kráľ a bola svadba.
ADAMOVÁ, I. – ADAM, G. 2015. Rozprávky v slovenskom a rómskom jazyku. Bratislava: ŠPU, 2015. s. 50-57. ISBN 978-80-8118-157-3. https://www.statpedu.sk/files/articles/nove_dokumenty/projekty/eea_grants/rozpravky-slovenskom-romskom-jazyku.pdf