„Odjakživa som vedela, že okrem vlastných detí chcem mať aj adoptované,“ hovorí Silvia Langermann. Keď sa jej narodili dvaja synovia, s manželom Tomášom sa rozhodli, že si ďalšie dieťa osvoja. Do svojej maďarsko-slovenskej rodiny prijali rómske dievčatko Barbaru. Dnes so svojimi deťmi vedú filozofické debaty o identite. Bez predsudkov a v dvoch jazykoch.
„Kým k nám Barbara prišla, navštevovali sme ju každý týždeň. Narodila sa vo februári a domov sme si ju priniesli v apríli. Bola miniatúrna! Prvý večer sme ju okúpali a uložili do vlastnej izbičky. Zo žartu sme jej povedali, že môže spinkať a my si zatiaľ dáme čaj. Potom sme celá rodina, aj s mojimi rodičmi a bratom, čakali za dverami, či sa ozve. Ani nezamrnčala.
Veľmi ma to prekvapilo, pretože naši chlapci nikdy sami nezaspali. Vždy sme ich ukladali s mliečkom, uspávankou, hladkaním. Uvedomila som si, že musela dva mesiace zaspávať sama, nemal sa kto o ňu postarať. Neskôr som sa dočítala, že keď sa dieťa odváži prejaviť, je to jeden zo znakov, že sa adaptovalo v novej rodine. O dva-tri mesiace už Barbara nechcela byť v izbe sama, užívala si, že môže byť s nami. Začala plakávať a my sme sa tomu tešili.“
Predsudky si nevšímame
„Počas procesu adopcie ma zaskočilo, ako často sa nás na úradoch pýtali, na čo je nám rómske dieťa. Mala som pocit, akoby sme ich museli presviedčať, že ho naozaj chceme. Vo formulároch je totiž kolónka, kde označujete, či to dieťa môže byť aj „iné“. Raz som to už nevydržala a úradníčke som rázne vysvetlila, že ma jej rasistické názory nezaujímajú. Farba pleti je pre nás rovnako dôležitá ako farba očí, vôbec nám na nej nezáleží.
So zvláštnym správaním sme sa stretli aj u pediatričky, kam som chodievala so všetkými tromi deťmi. Chlapcom nič nechýbalo, ale s Barbarou nás donekonečna posielala na vyšetrenia k špecialistom, akoby nemohla uveriť, že môže byť zdravá. Zmenili sme lekárku a zrazu bolo všetko v poriadku. Na angličtine zase mamičky odmietli, aby ich deti chodili s Barbarou do triedy. Musela som to riešiť s učiteľkou. Napokon som bola rada, že sa to udialo v mojej prítomnosti. Kým sme pritom my rodičia, mama-tigrica a otec-lev, nikomu neodporúčam, aby útočil na naše deti.
Mám pocit, že z mnohých našich známych rasizmus vymizol iba tým, že sme si adoptovali Barbaru. Akoby svojou prítomnosťou edukovala ľudí, že rómsky človek môže vyzerať aj inak, než je ich zaužívaná predstava. Napríklad ako milé, krásne dievčatko, žijúce v luxusnej štvrti. Svojou prítomnosťou nám tiež uľahčuje výchovu synov. Vôbec ich nemusíme učiť o inakosti, vnímajú ju prirodzene.
S deťmi sa rozprávame aj o predsudkoch. Hovoríme im, že existujú ľudia, ktorí neznášajú iných. Dôležité je, aby samy vedeli, v čom sú dobré a potom im ostatní môžu byť ukradnutí.“
Dcéra vie, odkiaľ pochádza
„Pri výchove mi pomáhajú vlastné skúsenosti. Vyrastala som v maďarskej rodine v slovenskom prostredí, považujem sa za Maďarku. Môj manžel je Slovák. Naše kultúry sa však v ničom nelíšia, povedala by som, že obaja máme prešporské korene. Oslavujeme rovnaké sviatky, na Vianoce varíme tie isté jedlá. Chodíme aj na maďarské, aj na slovenské divadelné predstavenia. Dvojjazyčnosť je pre nás prirodzená. Ja s deťmi hovorím po maďarsky, Tomáš po slovensky a keď sme spolu celá rodina, rozprávame sa po slovensky. Knižky im čítame v oboch jazykoch. Barbara ovláda maďarčinu a slovenčinu rovnako dobre ako chlapci.
S Barbarou často hovoríme o tom, že je Rómka. Rozprávame jej, ako sme ju dva roky hľadali po celom svete, kým sme ju našli, ako sme sa tešili, keď prišla k nám domov. Že sa narodila inej panej a keď bude chcieť, môže sa raz naučiť po rómsky. Starší syn jej zvykne čítať o tom, ako Rómovia prišli z Indie, aby poznala svoj pôvod. Odmalička je neustále pri klavíri, chlapci žartujú, že má hudbu v krvi a raz z nej bude speváčka.
Častou témou u nás doma je aj to, že pochádzame z rôznych národov. Vedieme filozofické debaty o tom, čo to znamená byť napoly Slovák a napoly Maďar alebo Róm. Nedávno sa ma syn pýtal, akú národnosť označím pri sčítaní obyvateľstva. Prišlo mi to ako skvelá otázka. Dala by som aj tri, pretože už nikdy mi nebude rómska menšina ľahostajná.“
Všetky tri deti sú rovnako naše
„Od začiatku nám bolo jasné, že Barbarina biologická matka má prednosť. Boli sme rozhodnutí, že ak by o ňu počas procesu adopcie prejavila záujem, nekládli by sme jej prekážky. Som rada, že sa to nestalo. Bola by to tá najťažšia vec, akú by som v živote musela urobiť.
Keď si adoptujete dieťa, prvý týždeň je to senzácia, rovnaká ako keď si prinesiete bábätko z pôrodnice. Vnímala som len jeden rozdiel – po adopcii ma nič nebolelo a nemusela som dojčiť. Inak mi to nepripadalo v ničom iné. Moja dcéra sa na mňa podobá viac ako moji synovia.
Matúš a Mátyás prijali Barbaru prirodzene. Hoci sa radšej hrávajú spolu, nemá to nič spoločné s tým, že je Rómka alebo že je adoptovaná. Vnímajú skôr to, že je mladšia a je dievča. Pred inými si ju obraňujú. Keď povedal mladšiemu synovi spolužiak v škôlke, že nemá rád Cigánov, a tým pádom ani jeho sestru, čakala som, že z toho bude smutný. Mátyás však skonštatoval, že s takým hlupákom sa nebude baviť. Mal vtedy päť rokov.“
Rómsku identitu objavujeme spoločne
„Na príprave sme nedostali žiadne informácie o tom, ako sa správať k rómskej identite. Uvítali by sme, ak by sme sa mohli porozprávať s niekým, kto si adoptoval rómske dieťa alebo bol sám adoptovaný. Zaujímalo by ma napríklad to, či Barbarino rómstvo v tomto veku podporovať, alebo nie. My ju po rómsky nenaučíme, môžeme jej len púšťať rómske pesničky.
Tiež by ma zaujímalo, ako rómske deti prežívajú, že boli adoptované nerómskymi rodinami. Či riešia, že sú iné ako ich rodičia. V Barbare sa vidím – reaguje podobne ako ja, hovorí ako ja. Skrátka, celá ja! Ale či to tak bude vnímať aj ona? Ak by v puberte riešila, že k nám nepatrí, považovala by som to za vlastné zlyhanie. Vnímala by som to tak, že sme jej nedali toľko lásky, koľko potrebovala.“
Barbara pomohla nám
„Keď si chce niekto adoptovať dieťa, mal by byť o tom stopercentne presvedčený. Nemal by sa k nemu stavať tak, že ho chce zachrániť. Týmto postojom sa vyvyšuje nad dieťa a očakáva, že mu musí byť vďačné. To nie je v poriadku.
V skutočnosti Barbara pomohla mne. Nemusela som priberať ani podstupovať ďalší cisársky rez, a dostala som zdravé, krásne dieťatko. Ak by sme si ju nevzali, zobral by si ju niekto iný. Keď nám známi hovoria, akí sme úžasní, že sme si ju adoptovali, odpovedám: Neviem, či si Barbara myslí, že má najlepších rodičov. Možno mohla mať aj lepších. To my sme ju chceli.
Pre nás je Barbara obrovský dar. Odkedy je u nás, oveľa viac sa smejeme, objímame a spievame. Som každý jeden deň vďačná, že ju máme. S ňou je naša rodina kompletná.“