Násilie patrí k témam, ktoré v ľuďoch vyvolávajú silné a často protichodné emócie, teda napr. strach, hnev, bezmocnosť, zdesenie, ale niekedy aj fascináciu či zvedavosť. Denne sa s ním stretávame v médiách, na sociálnych sieťach, v školách, vo vzťahoch, v rodinách či na pracoviskách. Často máme tendenciu spájať násilie s „tými druhými“. Čiže s kriminálnikmi, agresívnymi jednotlivcami, patologickými osobnosťami alebo celkovo „zlými ľuďmi“. Akoby sa nás samotných tento problém netýkal. Psychologický pohľad je však menej pohodlný, no o to pravdivejší. Násilie nie je výlučnou vlastnosťou výnimočných jednotlivcov. Je to správanie, ktoré môže vzniknúť aj u bežného človeka v určitých životných podmienkach. Pod tlakom nezvládnutých emócií, dlhodobého stresu, frustrácie, pocitu ohrozenia, straty kontroly či nevysporiadanej traumy. Z psychologického hľadiska nie je násilné správanie náhlym výbuchom „z ničoho“. Vo väčšine prípadov má svoj príbeh. Príbeh nenaplnených potrieb, raných zranení, naučených vzorcov správania, nedostatku bezpečia, absencie schopnosti regulovať emócie alebo dlhodobého vnútorného preťaženia.
„Človek sa nenarodí násilný. Násilnému správaniu sa učí a môže sa ho aj odnaučiť …“
Násilie môžeme v tomto zmysle chápať aj ako paradoxné volanie o pomoc. Nešťastné, deštruktívne a spoločensky neprijateľné, no psychologicky zrozumiteľné, ak sa pozrieme pod povrch. Spomínam si na klienta v strednom veku, ktorý vyhľadal terapeutickú pomoc po tom, čo ho manželka postavila pred ultimátum „…buď terapia, alebo rozvod“. Opisoval „iba“ výbuchy hnevu, krik, búchanie do stola, občasné strčenie. Sám seba nepovažoval za násilného človeka, skôr za niekoho, koho druhí „provokujú“. Postupne sa však ukázalo, že celý život potláčal strach, smútok a pocit zraniteľnosti, pretože v jeho detstve pre tieto emócie nebol priestor. Ako chlapec sa naučil, že prejav slabosti je nebezpečný, a hnev sa stal jediným dovoleným jazykom, ktorým dokázal komunikovať vnútornú bolesť a preťaženie. Keď pochopil súvislosti medzi svojou minulosťou, emóciami a správaním, otvorila sa cesta k zmene, nie jednoduchá, ale reálna. V bežnom živote sa s pojmom násilie stretávame často, napriek tomu je dodnes chápaný veľmi zjednodušene a nepresne.
Najčastejšie si ho spájame s fyzickým útokom či kriminalitou, hoci násilie môže mať množstvo podôb a odohrávať sa v rôznych kontextech, v rodinách, školách, na pracoviskách, v inštitúciách, ale aj v jemnejších a menej viditeľných formách, napríklad v podobe psychického nátlaku, ponižovania, manipulácie či zastrašovania. Násilie zasahuje do fyzickej aj psychickej integrity človeka, narúša jeho slobodu, dôstojnosť a pocit bezpečia. Môže mať stúpajúcu tendenciu, obdobia eskalácie aj relatívneho útlmu a môže byť individuálne, skupinové alebo systémové. Zaujímavým, hoci znepokojujúcim aspektom je jeho ambivalentné pôsobenie – kým pre obeť znamená bolesť, strach, zúfalstvo a bezmocnosť, pre páchateľa môže krátkodobo prinášať pocit kontroly, moci alebo úľavy z vnútorného napätia. Kľúčovým znakom násilia je úmysel, čiže cieľavedomé ubližovanie druhému človeku, fyzické alebo psychické, s vedomím, že spôsobuje bolesť. Práve bolesť je mostom, ktorý spája násilníka a obeť, jeden ju vyvoláva, druhý prežíva.
S násilím úzko súvisí viacero príbuzných pojmov, ktoré si často zamieňame. Agresia označuje vedomé a cielene zamerané správanie, ktorým jednotlivec spôsobuje ujmu inému človeku alebo skupine, pričom obeť si nie vždy okamžite uvedomuje rozsah či dôsledky tohto správania. Agresivita je skôr vnútorná dispozícia, tendencia alebo pripravenosť reagovať agresívne, ktorá sa nemusí vždy navonok prejaviť, no môže viesť k plánovaniu alebo fantáziám o ublížení. Asertivita býva nesprávne zamieňaná s agresiou, pritom ide o schopnosť presadzovať svoje potreby a hranice bez porušovania práv druhých, založenú na rešpekte a sebaúcte, nie na dominancii. Hostilita predstavuje všeobecne negatívny postoj k ľuďom a svetu, sprevádzaný nedôverou, cynizmom a nepriateľským myslením, ktorý sa nemusí vždy pretaviť do otvoreného násilia, no vytvára preň úrodnú pôdu. Konflikt je prirodzenou súčasťou medziľudských vzťahov, vyplýva z nekompatibility potrieb, hodnôt či cieľov, a sám o sebe nie je násilím. Násilným sa stáva až vtedy, keď je riešený prostredníctvom moci, nátlaku alebo ubližovania. Incidenty, stalking či šikanovanie predstavujú špecifické formy narušených interakcií, ktoré môžu mať závažné psychické dôsledky a dlhodobý dopad na kvalitu života obetí.
„Porozumenie nie je ospravedlnením násilia, ale je prvým krokom k jeho zastaveniu …“
Výskumy v oblasti psychológie a neurovied opakovane ukazujú, že násilné správanie úzko súvisí so schopnosťou regulovať emócie, s prežitou traumou a s fungovaním stresových systémov v mozgu. Napríklad dlhodobé štúdie Adverse Childhood Experiences poukazujú na to, že ľudia, ktorí v detstve zažili násilie, zanedbávanie alebo chronickú neistotu, majú v dospelosti výrazne vyššie riziko impulzívneho, agresívneho a sebadeštruktívneho správania. Nejde však o osudovosť, ale o zvýšenú zraniteľnosť. Psychologický pohľad na násilie nás učí vidieť za samotný čin. Vnímať človeka v kontexte jeho príbehu, emócií a vnútorných konfliktov. To však neznamená násilie ospravedlňovať, bagatelizovať jeho dôsledky alebo zbavovať páchateľa zodpovednosti. Znamená to snažiť sa mu porozumieť, aby sme mu dokázali účinne predchádzať, zastavovať ho a pracovať so zmenou správania. Každé násilné správanie má svoju cenu, pre obeť aj pre páchateľa. Zanecháva stopy na psychike, vo vzťahoch, v schopnosti dôverovať druhým aj sebe samému.
Zároveň však psychológia ponúka nádej: násilie nie je nemenný osud. Schopnosť sebareflexie, pomenovania emócií, učenia sa nenásilnej komunikácii a vyhľadania odbornej pomoci môže znamenať zásadný obrat. Človek sa postupne učí, že hnev nemusí viesť k ubližovaniu, strach nemusí byť maskovaný agresiou a slabosť nemusí znamenať zlyhanie. Z pohľadu spoločnosti je kľúčové vytvárať prostredie, v ktorom sa o násilí hovorí otvorene – v rodinách, školách, na pracoviskách aj v médiách, bez zľahčovania a bez stigmatizácie. Prevencia sa nezačína trestom, ale porozumením, výchovou k empatii, rešpektom k hraniciam a dostupnou pomocou v momente, keď si človek začína uvedomovať, že stráca kontrolu nad svojím správaním. Ak existuje jedno základné posolstvo, ktoré by malo zaznievať jasne, potom je to toto: násilné správanie je možné meniť. Nie rýchlo, nie jednoducho, ale reálne. Cez porozumenie, prijatie zodpovednosti a odbornú podporu. A práve v tom spočíva nádej …nielen pre jednotlivcov, ale aj pre celú spoločnosť.
📚 Marek Horňanský psychológ Ψ Autor sa dlhodobo venuje poradenskej a terapeutickej praxi, psychologickému vzdelávaniu a projektom podporujúcim duševné zdravie doma aj v zahraničí. Článok vznikol ako výsledok odborného štúdia, skúseností a analýzy literatúry s cieľom poskytnúť čitateľom zrozumiteľný a hodnotný pohľad na danú problematiku. V prípade otázok, spätnej väzby alebo záujmu o ďalšie informácie môžete autora kontaktovať online. Odborné zdroje: Russell, J. Cambridge International AS & A Level Psychology Coursebook (Cambridge University Press, 2022, ISBN 1009152483) Nolen-Hoeksema, S. Atkinson and Hilgard’s Introduction to Psychology (2014, ISBN 1408044102) Geiser, J. Lehrbuch Allgemeine Psychologie (Outlook Verlag, 2024, ISBN 3368659308)