Dominika študuje na vysokej škole v Spojenom kráľovstve. O tom, ako sa tam dostala a ako štúdium v zahraničí vyzerá, nám opisuje vo svojom blogu
Počas celej strednej školy som si hovorila, že chcem ísť na výšku do zahraničia, aj keď som presne nevedela, čo chcem študovať. Lákali ma veci, ktoré sa pri rozhodovaní, či študovať doma alebo v zahraničí rozprávajú všade dookola.Spoznávanie nových ľudí alebo štúdium v medzinárodnom prostredí, či oslavovanie rôznych kultúr. Avšak v maturitnom ročníku som si na žiadnu zahraničnú školu prihlášku neposlala. Asi som sa bála. Aby som mala pocit, že robím pre svoju budúcnosť aspoň niečo a nebudem sklamanie pre svoje okolie, poslala som si prihlášku na právo na UK v Bratislave a už som ďalej nad tým nerozmýšľala… Keď mi však prišlo, že som prijatá, rozhodla som sa, že tam nechcem chodiť. Dala som si gap year- ročnú prestávku medzi strednou a vysokou- a o rok som sa prihlásila na vysokú školu do Spojeného kráľovstva. Práve teraz som druháčka a študujem Politics with Human Rights na University of Essex a poviem vám ako moje štúdium prebieha, ako sa mi tam páči a čo som zažila. Mala som šťastie, že predtým ako vypukla situácia ohľadom COVID-19, som mohla aspoň zopár mesiacov byť prezenčne na campuse. Budem vychádzať hlavne zo skúseností z tohto obdobia.
Bola raz jedna prihláška…
Keď ľuďom poviem, že študujem na vysokej škole v Anglicku, myslia si, že som celú strednú musela určite mať iba jednotky. To ale nie je pravda. Z vlastnej skúsenosti hovorím, aj keď samozrejme všetko závisí od konkrétnej školy a odboru, že netreba mať samé jednotky alebo perfektne- bez ani maličkej chybičky- rozprávať po anglicky. Na odbory, ktoré som sa hlásila, neboli príjmačky. Boli určité kritéria, ktoré som musela splniť, napríklad určitý priemer na vysvedčení alebo na maturitnej skúške, možno aj z určitého predmetu. Taktiež bolo potrebné preukázať jazykové schopnosti. Napísala som esej. Písala som v nej,prečo chcem na danej škole študovať, čo si myslím, že mi môže ponúknuť a čo môžem ponúknuť ja jej. Samozrejme, ako som povedala, každá škola, každý odbor a každá krajina má iné požiadavky a všetko si treba pozrieť dopredu. Ja som svoju prihlášku riešila cez agentúru, ktorá sa zaoberá štúdiom v zahraničí. Použila som Unilink a platila som iba poplatok za prihlášku do UCAS, čo je anglický portál na podávanie prihlášok. Ale poznám aj ľudí, ktorí agentúru nepoužili a všetko si vybavili sami. Na Slovensku je veľa agentúr, ktoré sa zaoberajú aj inými krajinami, či už Holandsko alebo Škandinávske krajiny, ale niektoré si za to účtujú poplatok. Keďže ja som mala gap year, cez ktorý som chcela pracovať a našetriť si nejaké peniaze, mne asistencia agentúry, ktorá za mňa vybavila niektoré papiere a pomohla.
Knižnica bola moja najlepšia kamarátka
Nikdy som na slovenskej vysokej škole neštudovala, ale poviem vám, ako to vyzerá na zahraničnej. Začnem asi s tým, ako prebiehali moje prvé mesiace na výške. Semester sa začal na začiatku októbra, s tým že prvý týždeň sa volá fresher’s week. Počas ktorého sa prváci registrujú, dostávajú študentské kartičky a majú obhliadku campusu. Takisto ten týždeň slúži na zabývanie sa, socializovanie sa a spoznávanie nových ľudí. Na začiatku som dostala asi veľa informácií naraz a ťažko sa mi to upratovalo v hlave. Vtedy ma najviac zarazila, ale aj potešila veľkosť podpory, ktorú nám ponúkali. „Ak máte problém s tým, tak choďte tam, ak máte problém s tamtým, tak tam vám pomôžu…“ Už som dostávala pocit, že ak nebudem vládať otvoriť zaváraninový pohár, tak nájdem miesto na campuse, kde mi s tým pomôžu. Ale bolo pekné vedieť, že sa mám na koho obrátiť, ak by veci išli zlým smerom. Samotný campus je veľmi veľký. Niekoľkokrát som sa stratila pri hľadaní triedy. Máme tam, okrem iného aj potraviny, poštu, papiernictvo, reštaurácie, klub, jazero, banku a kaviarne. Preto som niekedy ani nemala potrebu chodiť do mesta. Najviac sa mi ale páčila budova, ktorá vo vnútri vyzerá ako arborétum a písať si úlohy v takom prostredí má hneď viac bavilo. To sa ale týka celkovo všetkých budov, ktoré sú na campuse. Všade sú skryté malé study pods slúžiace na učenie alebo robenie úloh, veľké study rooms s počítačmi alebo knižnica, v ktorej sa mi vedelo najlepšie sústrediť pri písaní nejakej práce.
Samotné štúdium nie je ťažké, aj keď to je veľmi subjektívne, určite to je iné ako na strednej škole. Pre nás, ktorí nie sme z UK boli prvé mesiace pripravené aj doučovania z angličtiny. Môj rozvrh u mňa vyzeral úplne v pohode. Mala som asi štyri alebo päť modulov. Moduly sú niečo ako slovenské vyučovacie predmety. Každý modul sa skladal z jednej prednášky do týždňa a jedného semináru, v ktorom sme boli malá skupina a mali sme priestor na diskutovanie alebo pýtanie sa otázok na danú tému. Veľmi sa mi páčilo, keď sme sa rozprávali o témach, ktoré mnohé slovenské školy najradšej obídu. Pamätám si, ako sa nás na jednom seminári pýtali na spätnú väzbu. Jedno dievča sa vyjadrilo, že nie je veľmi spokojné s výberom povinného čítania. Nepáčilo sa jej, že diela, ktoré sme používali, boli písané najmä bielymi mužmi. Podľa nej sa im možno pohľad na nejaký problém skresľoval a my sme mali možnosť sa na ten problém pozrieť iba z jedného uhla pohľadu. Chalan, ktorý bol teaching asistent a viedol tento seminár, namiesto toho, aby jej pripomienku zamietol pod koberec, s ňou súhlasil. Sľúbil, že tento názor bude komunikovať vyššie. Neskôr nám pripravil zoznam literatúry, ktorý si môžeme vo voľnom čase prečítať, ak nás z neho niečo zaujme. A tento zoznam literatúry obsahoval diela napísané ľuďmi, ktorí nie sú len bieli a len muži.
Aj zaliatie instantnej polievky je varenie
Ja som pôvodne chcela ísť do Škótska, keďže tam sa neplatilo školné, nakoniec som si ani na jednu zo škótskych univerzít neposlala prihlášku. Neviem prečo, ale skončila som v Anglicku. Školné je tam vyššie a ja som si zobrala študentskú pôžičku. Stihla som to ešte pred Brexitom, ktorý určite všetko zmení pre nových študentov z EÚ. Čo sa týka internátu, v ktorom som bývala, ten bol oveľa drahší, ako sú tu na Slovensku. Ako som spomínala, ja som mala gap year a päť mesiacov som pracovala, takže som si niečo ušetrila. Ak by som vedela vrátiť čas, tak celý gap year by som strávila pracovaním, aby som si ušetrila čo najviac. Na stravu a vreckové mi posielali peniaze rodičia. Prvýkrát som musela sama hospodáriť s peniazmi, variť si- áno, aj zaliatie vifónky je varenie- a byť zodpovedná sama za seba. Takisto som v štipendijnom programe Divé maky, ktorý mi pomáhal. Kým som sa zabývala, vybavila potrebné dokumenty na prácu a na všetko si nejako zvykla, prešlo zopár mesiacov a hľadala som si brigádu popri škole. Už som si aj jednu skoro našla a vtedy vypukla celá situácia ohľadom COVID-19 a všetko padlo.
Tým, že dostať študentskú pôžičku už asi nebude možné, rozmýšľam, že na štúdium magistra pôjdem do inej krajiny. Často sa pozerám na stránku https://www.saia.sk/, ktorá má veľa informácií o štúdiu v zahraničí a má tam databázu štipendií a grantov na štúdium nielen vysokej školy ale aj strednej, a takisto študijných alebo výskumných pobytov.
Ako som povedala na začiatku, jeden z dôvodov, prečo som chcela ísť do zahraničia, bolo multikultúrne prostredie. Tým, že som Rómka, sa ma ľudia zvyknú pýtať, či som na univerzite zažila, že by sa ku mne niekto správal inak kvôli tomu. A nie, nestalo. Určite týmto nechcem naznačiť, že rasizmus vo Veľkej Británii neexistuje, a sú tam iba dúhy a jednorožce. To nie. Ja som väčšinu času trávila na campuse, kde boli tisícky študentov s rôznym pôvodom. Taktiež som sa kamarátila iba s dvomi dievčatami, veľmi sme sa nesocializovali, takže moja skúsenosť určite nereflektuje skúsenosť každého jedného študenta, hlavne keď je na jednom mieste toľko veľa ľudí, ktorí môžu mať odlišné názory. Pravdou však je, že môžete spoznať veľa nových rôznych ľudí, vymieňať si s nimi názory, spoznávať nové kultúry, jedlá alebo jazyky.
Chcem to ukončiť na veselú nôtu, preto na záver pripájam fotku, ktorá asi najlepšie vystihuje anglické počasie, ktoré som si ja veľmi užívala. Z jednej strany na mňa svieti slniečko, z druhej je nado mnou tmavý mračisko a ja sa veľmi stotožňujem s takouto náladovosťou.